Evanjeliový úryvok Siedmej veľkonočnej nedele (Jn 17, 20 -26) prináša záverečné slová Ježišovej reči vo Večeradle. Sedemnásta kapitola Jánovho evanjelia sa zvykne nazývať „Ježišova veľkňazská modlitba.“ Kvôli častému opakovaniu slovesa „poslať“ niektorí biblisti nazývajú túto kapitolu aj „Ježišova misionárska reč“. Ako Otec poslal Syna, teraz Syn posiela svojich učeníkov do sveta (porov Jn 17, 18). Celá kapitola sa rozdeľuje na tri časti. Prvú tvoria verše 1–5 a Ježiš sa v nej modlí za svoje oslávenie. Druhá časť pozostáva z veršov 6–19 a Ježiš v nej prosí za svojich učeníkov. Napokon v tretej časti, ktorá zaznieva v našom nedeľnom úryvku, ide o verše 20–26 a Pán Ježiš prosí Otca za budúcich veriacich ‐ „za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa.“(Jn 17, 20)

Jediné poslanie

Krista a jeho učeníkov spája rovnaké poslanie. Poslanie Božieho Syna vytvára most medzi obdobím pozemského Ježiša Krista a obdobím Cirkvi. Ježišovo poslanie dosahuje zavŕšenie v jeho povýšení a oslávení, ktoré mu dáva Otec. V okamihu, keď Ježišovo pozemské pôsobenie končí, začína účinkovanie Cirkvi. Ten, ktorého poslal Otec, teraz posiela svojich učeníkov, aby pokračovali v jeho diele. Otec, ktorý miluje Syna, ochráni vo svete aj jeho učeníkov a udelí im dar jednoty pôsobením Ducha Svätého. Učeníci zachovávajú slovo Božieho Syna a poznali, že Ježiša poslal Otec. Preto učeníci nie sú len Ježišovým spoločenstvom, ale toto spoločenstvo patrí aj Otcovi.

Aby všetci boli jedno

Ježišova modlitba vo Večeradle odhaľuje, čo je vôľou Otca. Je to jednota medzi učeníkmi, ktorej prameňom a modelom je jednota medzi Otcom a Synom. Všimnime si, že jednota neznamená „byť pri“ niekom, ale je dôležité „byť v“. Preto je použitá predložka „v“: „…ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno“ (Jn 17, 21); „…ja v nich a ty vo mne. Nech sú dokonale jedno.“ (Jn 17, 23) Pozemské pôsobenie Pána Ježiša bolo viditeľným prejavom jednoty Otca a Syna: jednota v poslušnosti, v plnení Otcovej vôle a v láske. Preto jednota medzi učeníkmi je ovocím Božej lásky Otca a Syna a je živým znamením pre tento svet. Našou vierou a spoločenstvom lásky zjavujeme tomuto svetu samotného Krista.

Sláva, akú nedáva svet

Žijeme v dobe slávy. Média nám predstavujú život slávnych hercov, športovcov, podnikateľov… Aj Pán Ježiš hovorí o sláve: „A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im.“ (Jn 17, 22) Ako však platí, že Ježiš nedáva taký pokoj, aký dáva svet, rovnako platí, že Ježiš nedáva svojím učeníkom slávu, akú dáva svet. Pýtajme sa: Ako Otec oslávil Syna? Boh Otec nedal svojmu Synovi vlastnú „hviezdu“ na hollywodskom chodníku slávy. Oslávenie pozemského Ježiša začalo v ponížení jeho vtelenia a vyvrcholilo v jeho umučení na kríži. Ježišovi učeníci sú pozvaní, aby mali účasť na tomto „oslávení“ Božieho Syna. Jedine vtedy a iba týmto spôsobom dosiahnu slávu, ktorú má vzkriesený a oslávený Syn s našou ľudskou prirodzenosťou po pravici Otca. Teraz už lepšie rozumieme slovám, ktoré vyslovil autor novozákonného Prvého Petrovho listu: „Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva.“ (1Pt 4, 14) To nie je „duch tohto sveta“, ale „Duch Ježiša Krista, Duch Svätý.“ Keď trpíme v tomto svete ako kresťania pre Božie hodnoty, pre Krista a jeho evanjelium, budeme sa radovať, keď sa zjaví jeho sláva (porov. 1 Pt 4, 13). Mnohokrát však zlyhávame, lebo túžime aj my po sláve, ktorú dáva svet a to aj za cenu zapretia Krista.

autor: František Trstenský