Generácie kresťanov, ktoré žili v dobe po smrti apoštolov, sa vyznačovali tým, že sa usilovali vo svojom živote napodobňovať život Pána Ježiša. Keďže Pán Ježiš po krste v Jordáne odišiel na púšť a tam sa 40 dní postil (porov. Mt 4,2), začali sa postiť aj kresťania. Tejto myšlienke napomáhali aj spisovatelia duchovného života, ktorí zdôrazňovali, že aj Mojžiš sa postil na hore Sinaj 40 dní (Ex 34,28) a podobne 40 dní sa postil aj prorok Eliáš na ceste k hore Horeb (A Kr 19,8). Keď sa konal koncil v Nicei v roku 325, biskupi už hovoria o 40 dennom pôstnom období ako o niečom, čo je samozrejmé a čo sa praktizuje ako príprava na Veľkú noc.

Keď sa stala streda pred prvou pôstnou nedeľou začiatkom pôstneho obdobia, začal sa vykonávať v tento deň zvláštny obrad (predtým sa vykonával na prvú pôstnu nedeľu). Verejní hriešnici (veriaci, ktorých ťažký hriech bol ľuďom všeobecne známy) sa dobrovoľne a z kajúcnosti obliekali do zvláštneho kajúceho rúcha a nasypal sa im na hlavu popol na znak pokánia. Potom boli vyhnaní od spoločenstva veriacich a vrátiť sa mohli až po náležitom pokání na Zelený štvrtok večer, ktorý bol dňom zmierenia. Ale aj ostatní veriaci boli poznačení na (popolcovú stredu) popolom: mužom sa sypal popol na hlavu a ženám sa z popola urobil na čelo znak kríža. Prax verejného pokánia vo vrcholnom stredoveku zanikla, ale obrad popolca ostal do súčasnej doby ako znak pokánia a kajúcnosti. Preto má streda, kedy začína pôstne obdobie, prívlastok popolcová. Prach a popol bol symbolom kajúcnosti a pokánia aj u Židov v Starom zákone.

Pri poznačení veriaceho na začiatku pôstneho obdobia popolom môže kňaz použiť dve slovné formuly, ktoré sú na tento účel predpísané. Prvá znie: „Pamätaj človeče, že si prach a na prach sa obrátiš“. Sú to slová z knihy Genezis 3,19 a pripomínajú vyhnanie Adama a Evy z rajskej záhrady. Druhá formula znie: „Čiňte pokánie a verte evanjeliu“. Sú to Ježišove slová (Mk 1,15) o tom, ako sa má človek zmieriť s Bohom a ľuďmi.

Začíname pôstne obdobie. Možno sa pýtame: aký zmysel má pôstne obdobie? Keď počujeme slovo pôst, vyvoláva to v nás predstavu hladu. Na čo je dobré trápiť sa hladom? Avšak zmyslom tejto doby nie je predovšetkým hladovať, zmyslom tejto doby je konať pokánie. A konať pokánie to znamená prijať obmedzenie, ktoré patrí k ľudskej prirodzenosti. A teda občas aj hladovať. Cirkevní otcovia svorne tvrdili, že prikázanie o pôste je tak staré ako sám svet. Prvé prikázanie, ktoré Boh dal ľuďom, bolo prikázanie postiť sa. (Gn 2,17). Už v raji bolo dané ľuďom prikázanie zdržanlivosti, aby nejedli zo stromu poznania dobra a zla. Nebolo to prikázanie absolútneho pôstu, pretože zo všetkých ostatných stromov v raji mohol človek jesť a nezhrešil. Toto prikázanie sa týkalo jedného konkrétneho stromu. Sv. Bazil Veľký hovorí: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme znovu do raja mohli vrátiť“. V pôste ide o múdre sebaobmedzenie v záujme sebazachovania. Človek sa prehrešil tým, že toto múdre sebaobmedzenie neprijal a tým si veľmi ublížil a v každom hriechu stále ubližuje.

Boh nás ústami proroka Joela vyzýva: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom, plačom a nárekom, srdcia si roztrhnite a nie šaty, a obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu. Veď On je dobrotivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi milostivý a zľutúva sa v nešťastí.“ Predovšetkým sa v pôste jedná o naše obrátenie. Znamená to zmenu zmýšľania, ale nielen to. Nejde len o sýtenie nášho rozumu novými informáciami, ale ide predovšetkým o obrátenie nášho srdca. Moderná doba je vážne chorá na srdce. Nehovorím to len obrazne, ale je to aj skutočné medicínske zistenie. Srdcové choroby sú vážnym problémom súčasnosti. Srdce je čerpadlom, ktoré zásobuje okysličenou krvou celé telo. Mohli by sme ho nazvať aj motorom života. Je to jediný orgán v ľudskom tele, ktorý si počas celého nášho života, vôbec neoddýchne. Stále sa vydáva v akcii a jeho oddych by pre nás znamenal smrť. Srdce je v našom tele a pre naše telo tým, čím je Boh – Láska, pre stvorený svet. Práve pre tieto svoje vlastnosti sa srdce stalo symbolom samotného Boha a je miestom jeho prebývania v človeku.

Naše srdce nie je v poriadku, keď nie je príbytkom Lásky, ktorou je sám Boh. O Ježišovom ľudskom srdci hovoríme, že je podstatne zjednotené so Slovom Božím. Toto je tajomstvo lásky. Jednota vôle človeka s vôľou Božou. Chcieť to isté. Srdce začína chorľavieť ak nebije pre svojho Stvoriteľa, keď nie je v ňom rozliata láska Božia. Božie Slovo nás právom vyzýva: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom…“, „srdcia si roztrhnite a nie šaty…“ Prečo je potrebné roztrhnúť si srdce? Lebo po prvotnom hriechu sa všetci rodíme do tohto sveta so srdcom, ktoré nie je Božím príbytkom. Je to srdce uzatvorené pre Boha i ľudí, studené a nepríjemne srdce. Roztrhnúť svoje srdce, to znamená, otvoriť ho pre Boha i ľudí. Dovoliť Bohu, aby nás mohol riadiť a pretvárať podľa svojho Srdca. Dovoliť aby Boží Duch býval v našom srdci. Vyprosiť si od Boha správny vzťah ku všetkému a ku všetkým.

Boh sa zjavuje ako náš otec. Jemu nikto nie je ľahostajný. Ak je nám niekto ľahostajný, tak už nemáme v srdci Božiu lásku. My dokážeme prejsť bez súcitu a povšimnutia, byť plne zaujatí sebou a svojimi problémami. Ale Boh nedokáže prejsť okolo človeka bez povšimnutia. Boh nemá svoje problémy, má len naše problémy. Boh Otec má úžasnú úctu voči svojmu stvoreniu. My ho vôbec nechápeme, dokiaľ nemilujeme ako On. Nemôžeme ho iným spôsobom zažiť, ako keď ho necháme vyjadriť sa skrze naše srdcia. Boha môžeme prežiť len vtedy, keď sa milujeme navzájom. Boh je Osobný a Živý Vzťah Lásky a On sa chce a môže zjaviť len v našich vzťahoch. Ak sú naše vzťahy nesprávne, nemôžeme zažiť Boha, nepoznáme ho. Nemáme z neho radosť. Máme sa obrátiť k Bohu celým svojím srdcom. To znamená: celé srdce uvoľniť pre lásku.

Láska sa nám zdá ťažká, ale iná cesta ku Spáse neexistuje. Len keď svoje srdce očistíme od všetkých opačných postojov, keď dovolíme Bohu, aby On sám v nás konal, potom sa v srdci spojíme s tou nesmiernou láskou, ktorá nás stvorila, ktorá nás vykupuje a posväcuje. Možno je to len jeden človek, ktorého nemilujeme a možno si to vieme aj spravodlivo odôvodniť. A predsa táto jedna neláska z našej strany je prekážkou toho, aby skrze naše ľudské srdce mohol prúdiť životodarný Boží Dych, Duch Svätý.

Obráťme sa teda celým srdcom k Bohu, roztrhnime si srdce. Oľutujme každú nelásku, ktorá sa zmocnila našich bytostí a prosme Boha, aby sa vrátil do nášho srdca, aby nám nikto a nič nebolo ľahostajné. Prijmime Ježiša, lebo v ňom je všetka sila pozitívnej zmeny. On je Vtelená láska. Tá istá láska sa chce vteliť do nás.

Na záver ešte niekoľko napomenutí z múdrosti sv. Františka: „Pán hovorí: „Milujte svojich nepriateľov!“ Svojho nepriateľa miluje skutočne ten, kto sa nezarmucuje nad bezprávím, ktoré mu nepriateľ robí, ale kto sa pre lásku Božiu trápi nad hriechom v jeho duši a preukazuje mu svoju lásku skutkami.“

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“, je mnoho tých, ktorí sú horliví pri modlitbe a bohoslužbe a ukladajú svojmu telu mnoho pôstov a umŕtvovania, pohoršujú sa však pre jediné slovíčko, ktoré sa zdá pôsobiť bezprávie ich ja, alebo pre nejakú vec, ktorú im niekto vezme a ihneď sa nad tým rozčuľujú. Tí nie sú chudobní v duchu; lebo kto je skutočne chudobní v duchu, nenávidí sám seba a miluje i tých, ktorý ho udrú do tváre.“