Popolcovou stredou sa začalo 40-dňové obdobie pôstu, stíšenia a zmierenia. Pripravujeme sa ním na veľkonočné sviatky. Ako však vyzeral Pôst v Ježišových časoch a ako sa odlišoval od toho nášho? Vysvetľuje nám to biblista Lukáš Durkaj.

Čo nám o pôste hovorí Biblia?

Pôst nachádzame už v Starom zákone ako stabilnú súčasť života zbožné­ho človeka. Čisto po vonkajšej stránke išlo o odriekanie sa prirodzených pôžitkov na istý čas. Najčastejšia forma sa týkala odopierania si pokrmu a nápoja.

Z Písma však poznáme aj formu zrieknutia sa pohlavného života v manželstve (porov. Joel 2, 16). Časový interval, počas ktorého sa pôst dodržiaval, väčšinou zahŕňal jeden deň (porov. Sdc 20, 26), no ak to bolo uznané za potrebné, osoba v takomto stave zotrvávala aj dlhšie.

Veď aj najznámejšie biblické opisy pôstu trvali dlhšie. Patrí sem 40 dní pôstu Mojžiša (porov. Ex 34, 28) a Eli­áša (porov. 1 Kr 19, 8) spojených s Bo­žou prítomnosťou na vrchu Sinaj, ktoré sa stali predobrazom Ježišovho pôstu na púšti. Dodnes majú priamy vplyv na kresťanskú prax.

Pôst je podľa Biblie telesné vyjadrenie vnútorného uponíženia sa a vydania sa do stavu úplnej závislosti od Boha. Motívom pôstu tak často bola kajúcnosť za spáchané hriechy a osobná či národná tragédia. Tento spôsob sa však využíval aj ako príprava na prijatie životného poslania či na stretnutie sa s Bohom.

Príkladom sú už spomenuté starozákonné postavy Mojžiša a Eliáša. V Novom zákone nájdeme miesta, kde pôst plnil funkciu prípravy Ježiša (porov. Mt 4, 2) na verejné účinkovanie a Pavla na misionársku činnosť (porov. Sk 13, 3).

Ako sa ľudia postili v Ježišových časoch?

Dnes nemáme k dispozícii žiadne priame pramene, ktoré by nám detailne opísali pôstnu prax Židov v Ježišovom období. Na rozdiel od neskor­šej disciplíny kresťanov a moslimov, Židia nepoznajú osobitné obdobie pôstu. Ak také vyhlásenie bolo, viazalo sa na konkrétne udalosti a potreby.

Väčšinou išlo o nešťastia, ktoré mali celonárodný dopad. Zo Zákona však vieme, že pre Izraelitov existoval jeden povinný deň pôstu známy ako Deň zmierenia, hebrejsky Jom kipur (porov. Lv 16). Tento pôstny sviatok sa slávil vždy na desiaty deň siedmeho mesiaca Tišri. V tomto roku pripadá na 16. septembra.

Pokiaľ existoval chrám, tak to bol deň, keď do svätyne v mene postiaceho a modliaceho sa ľudu vstupoval veľkňaz, aby vykonal osobitný obrad s dvoma capmi. Jedného obetoval a na druhého symbolicky cez vkladanie rúk preniesol previnenia celého ľudu. Tento živý cap bol ná­sledne vyhnaný do divočiny.

Ako nám dosvedčujú evanjeliá, pôst sa praktizoval v Ježišových časoch aj mimo tohto dňa. Obľúbený bol u niektorých náboženských skupín, ako farizeji či askéti z okolia Jána Krstiteľa.

Spomína sa (porov. Lk 18, 12), že praxou farizejov bolo postiť sa dvakrát do týždňa. Neskorší Talmud hovorí, že to bolo vždy v pondelok a vo štvrtok. To sa stalo inšpiráciou aj pre kresťanov, ktorí si na odlíšenie sa od Židov stanovili stredu a piatok.

Ako vyzeral Ježišov pôst?

Otázka pôstu sa u všetkých synoptikov predstavuje ako predmet kontroverzie (porov. Mt 9, 14–17; Mk 2, 18–22; Lk 5, 33–39). Pripája sa tým k prorockej tradícii, ktorá čisto obradový pôst odsudzovala (porov. Iz 58, 5).

Zdá sa, že Ježiš bol v tejto veci značne odlišný od životného štýlu Jána Krstiteľa a farizejov. To však neznamená, že sa Ježiš nepostil vôbec. Aj v samotných pasážach oponenti neútočia priamo na Ježiša, ale na správanie sa jeho učeníkov.

Ježiš si ich zastáva s tým, že poukazuje na hlbší zmysel tejto praxe. V žiadnom prípade ju neodmieta. Ako však vysvetľuje aj v známej stati z reči na vrchu (porov. Mt 6, 16–18), pôst sa v jeho časoch často zneužíval ako istá forma náboženského exhibicionizmu. Pôst mal byť predovšetkým intímnou záležitosťou.

A pre spoločenstvo, uprostred ktorého sa nachádzal „ženích“, bol skôr čas na svadobnú radosť ako na smútok (porov. Mk 2, 19). Z toho možno odvodiť aj neskoršiu kresťanskú prax, ktorá spoločný pôst predpisovala iba na určité dni (piatok) alebo obdobia (pôstne), keď sa preží­va, že bol „ženích vzatý“.

Súkromná forma by mala ostať „v skrytosti“ (porov. Mt 6, 18). A to je asi aj dôvod, pre­čo nám Písmo okrem toho známeho 40-­dňového iný Ježišov pôst nespomína.

Ten je, ako bolo už spomenuté, predstavený ako príprava na vystúpenie pred ľudom. Ježiš v ňom obmedzil príjem potravy a vody natoľko, aby sa odpútal od viazanosti na materiálne dobrá. Jeho pôstnym vyvrcholením potom bolo to, že víťazí nad útokmi diabla, ktorý mu v pokušeniach ponúka zdanlivo ľahké riešenia.

Ježiš však takúto „pomoc“ odmieta, pretože predpokladala prí­klon k svetským hodnotám. Podľa Matúša (porov. 4, 11) sa po odmietnutí diablovej ponuky dáva Ježiš obsluhovať anjelmi, ktorí reprezentujú riešenie z neba od Boha. Pôst sa tak skrze Ježiša ukázal aj ako vynikajú­ci nástroj na rozlišovanie.

Keď ho porovnáme s dnešným chápaním pôstu, aké sú tam rozdiely?

Ak si porovnáme pôstnu prax dneš­ka s tou v Ježišových časoch, nájdeme tak podobnosti, ako aj rozdiely. Hlavným rozdielom sú biblické predmety pôstu. Jedlo, mäso či voda nepatrili vtedy medzi samozrejmú vec. Ich bežný nedostatok ohrozoval život samotný.

V istom zmysle sem patrí aj možnosť telesného manželského života, čo bolo väčšinou primárne prepojené s možnosťou splodiť potomstvo. Život bol kratší, neplodnosť neliečiteľná a úmrtnosť pri pôrodoch vysoká. Dnešná spoloč­nosť sa na tieto skutočnosti pozerá už značne odtrhnuto od vtedajších reálií. Pohlavnosť sa už len málo prepája s plodnosťou.

Obmedzenie potravy sa zamieňa so zdravým stravovaním. Preto je aj legitímne, že dnešná prax pôstu má a musí ponúkať aj nové legitímne formy zriekania sa. Pritom však s biblickými časmi ostáva rovnaký duch a zmysel pôstu. Ježiš jeho existenciu slovami i skutkami podporuje.

Dodnes však varuje pred jeho zneužitím na povrchné účely. Jeho hlavnou funkciou tak ostáva úprimné prežívanie pravej bolesti (vychádzajúca napríklad z vlastnej hriešnosti) a pomoc pri nastavení vlastného zmýšľania tak, aby bolo čo najviac v súlade s tým Božím.