Premenenie Pána

By , 5. marca 2023 10:16

Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Ježiša Krista tu na zemi. Sv. Matúš píše: O šesť dní (šesť dní po Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, a po prvej predpovedi utrpenia) vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (Mt 17, 1-8)

Kde sa stala táto udalosť, nevieme. Tradícia hovorí, že to bolo na vrchu Tábor, ktorý sa týči priamo v srdci Galiley uprostred nížinatej krajiny. Stalo sa to zrejme v druhom roku Pánovho účinkovania (asi roku 29) medzi židovskými sviatkami Veľkej noci (alebo Turícami) a Sviatkami stánkov (por. Jn 5-7). Vrch Tábor bol zrejme veľmi vhodný na nerušenú meditáciu spojenie s Bohom. Tak ako kedysi Daniela ohromil zjav Božej slávy (Dan 10,6), tak aj apoštoli boli vo vytržení, Peter vyjadril túžbu zostať v takejto sláve, keď nevedomky hovorí: „Postavme tu tri stánky“. Spolu s Ježišom sa pri jeho premenení zjavili aj dve najväčšie postavy Starého zákona – Mojžiš a Eliáš. Symbolizujú celé Božie zjavenie v Starom zákone, ktoré sa teraz napĺňa a vrcholí v samotnom Ježišovi. Sám Boh Otec potvrdzuje tieto veci hlasom z neba: „Toto je môj milovaný Syn…“ Vtedy traja apoštoli padajú na zem, plní strachu a bázne pred Bohom. No Ježiš hovorí: „Nebojte sa!“ Zakázal im hovoriť o tomto videní až do svojho zmŕtvychvstania. Traja apoštoli sa stali tak svedkami jeho slávy, ktorá ho čakala po diele vykúpenia. Nechcel však vopred pobúriť ešte viac svojich nepriateľov a takisto nechcel, aby sa traja apoštoli vyvyšovali nad iných. Až po vzkriesení mohli o týchto udalostiach porozprávať ostatným.

Ježiš každého z nás premieňa na svoj obraz pre Božie kráľovstvo.

Mnohí z nás poznáme situáciu, keď sme šli po ulici a ako tak ideme, zrazu na nás niekto volá po mene. Otočím sa – a…?! Nie a nie si spomenúť, odkiaľ toho človeka poznáme. Až po predstavení sa nám vybavujú všetky spomienky na dotyčného. Povieme si: zmenil sa na nepoznanie. Tak podobne zareagovali apoštoli, keď im Ježiš začal hovoriť o svojom utrpení, ktoré ho čaká. O tom sa dozvedáme niekoľko veršov pred dnešným čítaným evanjeliom. Peter nechcel o tom ani počuť, ale Ježiš ho karhá slovami: „Nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“ (Mk 8,33b)! Dnešný deň je zvlášť dňom Božích vecí. Ježišovo premenenie je opísané v každom evanjeliu. Svätý Marek hovorí, že po šiestych dňoch po prvej predpovedi o utrpení vzal na vysokú horu Petra, Jakuba a Jána, aby boli v samote.

„Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil“ (Mk 9,2b-3).

Zažiaril tak, že sa aj učeníci zľakli. Túto skutočnosť zaznamenali evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš s pozoruhodnou presnosťou. To nám dáva istotu, že ide o veľmi dôležitý okamih v živote apoštolov. Lukáš hovorí, že Ježišova tvár, kým sa modlil, zmenila podobu. Žiara či svetlo v chápaní židovského národa je vždy spojená s Božou prítomnosťou, jeho blízkosťou. V knihe Exodus môžeme čítať Mojžišovu prosbu k Bohu: „Daj mi vidieť svoju slávu“ (Ex 33,18)! Boh však povedal: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive“ (Ex 33,20)! A keď sa Mojžiš vracal z hory k ľudu, jeho tvár tak žiarila, že ho ľud prosil, aby si zakryl tvár šatkou. Báli sa, lebo videli Božiu blízkosť (porov. Ex 34,29-35). Boh teda svoju slávu prirovnáva k tvári. Ježiš, keď sa zjavuje trom apoštolom, naplňuje svoje slová: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou“ (Mk 9,1).

Ježiš pripravuje svojich učeníkov na niečo výnimočné. Chce, aby mali živú skúsenosť jeho veleby a slávy. Apoštoli vidia Ježiša osláveného v svojej plnej moci. Rozprávanie sa Ježiša s Mojžišom a Eliášom je vyjadrením zavŕšenia Zákona a Prorokov. Ježiš je prostriedkom a zároveň aj cieľom dejín spásy. To si majú uvedomiť apoštoli pri slovách: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9,7). Prečo sa Ježiš premenil pred apoštolmi, azda najlepšia vystihujú slová svätého pápeža Gregora Veľkého z 5. storočia v eucharistickej prefácii: „Lebo on zjavil svoju vznešenosť pred vyvolenými svedkami, keď svoje telo, podobné nášmu, prežiaril nebeským jasom. Tým posilnil vieru svojich učeníkov, aby sa nepohoršili nad jeho smrťou na kríži, a ukázal, že všetkých jeho verných očakáva sláva, žiariaca z neho, ktorý je hlavou Cirkvi.“

Niektorí psychológovia dokážu veľa vyčítať z tváre človeka. Tvrdia, že do 40-tky nikto nemôže za to, akú tvár má. Je to dedičný faktor. Ale po 40-tke tvár odzrkadľuje vnútro a život človeka. Lebo tvár človeka je akoby zrkadlom duše. Inakšie vyzerá tvár matky a inak tvár hýrivca. Ako bohoslovec som často zažil situáciu, že ma zastavil úplne cudzí človek a pýtal sa, či som zo seminára. Súdil to podľa tváre. Z tváre môžeme vyčítať, čo sa odohráva vo vnútri človeka – či je šťastný, alebo trpí, či sa modlí, alebo pripravuje zločin. V našej tvári by iní mali postupne poznávať tvár Krista. Aby sa zmenil vzhľad našej tváre, nepotrebujeme ísť na plastickú operáciu, ale ako Ježiš vystúpme na vrch a modlime sa. Premenenie na hore nie je udalosťou minulosti a iba pre apoštolov. Priestor a čas venovaný modlitbe sa stane horou nášho osobného premenenia. A nielen premenenia, ale aj odpočinku, radosti a povzbudenia do ďalších dní, poznačených ponižovaním, bolesťou, krížom a neustálym zomieraním. Lebo bez modlitby nezakúsime sladkosť Pánovej prítomnosti, ako ju zakúsili Peter, Jakub a Ján. Ťažko opísať účinky a veľkosť chvíľ strávených s Ježišom. I Peter sa zmohol len na slová: „Učiteľ, dobre je nám tu.“ A chcel zostať na hore.

Je pravda, že v každej modlitbe nezakúsime veľký zážitok z prítomnosti Ježiša. Ale i jeden jediný postačí na to, aby sme nabrali síl prijať svoj každodenný kríž. Lebo kto sa modlí, vie, že zákon kríža ide cez smrť ku vzkrieseniu, cez poníženosť k sláve, cez temnotu k svetlu. Svätý apoštol Ján hovorí: „Keď sa zjaví Kristus, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1Jn 3,2). To nie sú prázdne slová, ale vyjadrujú jeho osobnú skúsenosť z poznania Krista. V každom z nás je túžba, ktorá nás pohýna k Bohu. Od neho sme vyšli a k nemu prichádzame. Sme určení pre Božie veci. Náš príbytok je v nebi. Vrch Premenenia ponúka božské zjavenie ako predobraz nebeského kráľovstva. Ježiš nielenže ohlasoval jeho príchod, ale ho i uskutočňoval a stále realizuje v Cirkvi. Tajomstvo Ježišovho svetla, ktoré nás premieňa, je nevyčerpateľné. Celý jeho život je pre nás svetlom. Ruženec svetla, ktorý nám daroval Svätý Otec, nás pozýva meditovať nad tajomstvom Krista. Premenenie na hore má v ňom dôležité miesto.

Centrálna otázka znie: Ako mám poznávať Krista, aby som sa premenil? Aby som zažil stretnutie na „mojej hore premenenia“? Pápež Ján Pavol II. hovorí, že každý učeník má hľadieť na Kristovu tvár. To vedie k prijatiu lásky od Otca a k radosti v Duchu Svätom. Preto svätý Pavol hovorí: „Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2Kor 3,16-18). Ježiš na hore je ten istý na Kalvárii a ten istý po pravici Boha. Predtým nám dal viac, než mohol dať. Ježiš chce nás premeniť na svoj obraz nielen tým, že hľadíme naňho v modlitbe. Hora premenenia sa opakuje vo večeradle, i keď iným spôsobom, ale ten istý Ježiš je tu prítomný na oltári v Eucharistii. On pozná človeka. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a určitým spôsobom si ju neosvojí, ak nemá na nej živú účasť. Práve preto Kristus Vykupiteľ v plnej miere zjavuje človeka človekovi samému. Vie, že ak chce človek dôkladne pochopiť sám seba, musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou. Musí do neho vojsť celou svojou bytosťou, musí si „prisvojiť“, asimilovať celú skutočnosť vtelenia a vykúpenia, aby tak znova našiel seba. Ježiš Kristus je stály začiatok a trvalý stred poslania, ktoré sám Boh zveril človekovi. Preto dáva seba v Eucharistii.

Premenenie chleba a vína je tiež Božie zjavenie. Je to miesto, kde môžeme reálne byť prítomní ako apoštoli vo večeradle pri jednom stole Pánovho premenenia. On ide do nášho vnútra a v ňom sa uskutočňuje premena. Naše srdce sa stáva horou, na ktorú máme vystúpiť spolu s Ježišom, aby sme boli aj my sami premenení a počuli Otcove slová: „Ty si milovaný syn (milovaná dcéra), v ktorom mám svoje zaľúbenie.