Potrebujeme Božiu milosť
Z vlastnej sily nemôžeme byť spasení. Šiesta hlavná pravda našej viery hovorí: Božia milosť je na spásu potrebná. „Ak sa otvoríme Božej milosti, nemožné sa stane skutočnosťou“ (tvít pápeža Františka, 27. apríla 2018).
„Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje“(KKC 1949). Aby sme pochopili silu milosti, najprv musíme pochopiť silu hriechu. Čím lepšie pochopíme, aký silný môže byť hriech, tým lepšie pochopíme, ako veľmi potrebujeme Božiu milosť.
Aby sme našli odpoveď, musíme sa vydať na cestu do svojho vnútra, do svojho svedomia. Čo tam nájdeme? Keď sme úprimní, musíme povedať, že nie sme tým, kým by sme mohli a mali byť. Ľuďmi dobroprajnými, láskavými, oddanými celou svojou dušou Bohu a blížnemu.
Smutná realita
Žijeme v hriešnom svete, preto stretávame toľko zranených ľudí, vidíme toľko rozpadnutých manželstiev a toľko zničených alebo narušených vzťahov. Tento náš svet, veľký i malý, je v neporiadku: je to svet, v ktorom sa nenávisť, násilie a sebeckosť zmocnila ľudí do nevídanej miery. Sme z toho zhrození, pretože vieme, že srdce človeka bolo stvorené pre dobrotu a lásku.
Čo to dokazuje, keď je niekto dnes schopný chladnokrvne zabiť, alebo dať zabiť napríklad novinára? Zlobu a zvrhlosť, pre ktorú nemáme slov! Takéto udalosti nám spôsobujú oprávnený strach o život, o život našich drahých, o statočne nadobudnutý majetok, o bezpečnosť vôbec! Inými slovami hriech je tu, medzi nami, azda aj v nás; a zdá sa, že sa mu darí. Samozrejme, hľadáme vinníka a zodpovednosť zvaľujeme na systémy, skupiny, spoločenské triedy, jednoducho na iných. Ľahko dnes obviňujeme politikov, kňazov, Cirkev a tým sa chceme „prešibaným“ spôsobom zbaviť zodpovednosti za neporiadok a hriech, ktorý už nie je osobným a bezprostredným čiže mojím, ale neosobným a vzdialeným a teda cudzím.
Každý z nás nesie určitú mieru zodpovednosti za spoločenstvo, ku ktorému patrí a za to, čo sa v tomto spoločenstve deje. Pravda je taká, že koreň a prameň zla a hriechu je v srdci človeka, ako to Ježiš často pripomína: To, čo vychádza zo srdca človeka, ho poškvrňuje (porov. Mk 7, 15). Ak sú v mojej rodine nezhody, nečestnosť a klamstvo v zamestnaní, korupcia na verejných miestach, nespravodlivosť, chudoba a hlad v našom svete, aj my všetci sme za to nejako zodpovední. Klásť všetku vinu len na iné osoby alebo systémy, je vo veľkej miere útek pred zodpovednosťou, detinské správanie: To nie ja, to on!
Nikdy by sme nemali zľahčovať účinky hriechu. Kamkoľvek pôjdeme alebo čokoľvek budeme robiť, vždy musíme rátať so silou hriechu. Napriek tomu, ako hovorí apoštol Pavol: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20).
Čo je Božia milosť?
Benedikt XVI. hovorí, že „milosť je dotyk Božej lásky.“ „Milosť nie je vec, ale Božie sebadarovanie človeku. Boh nedáva nikdy menej ako seba.“ (YouCat 338)
V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame, že milosť „je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.“ V inej časti sa dozvieme, že „milosť je účasť na Božom živote“. „Nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil“ (KKC 1999).
Božia milosť, je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dobrovoľne ponúka skrze zásluhy Pána Ježiša na naše posvätenie a spasenie. Nadprirodzený preto, lebo presahuje naše pozemské potreby a je určený na zaistenie večného života. Je to duchovná skutočnosť, presahujúca naše zmyslové poznanie a chápanie. Božia milosť, je osobný a nezaslúžený Boží dar, ktorý nám pomáha rásť vo viere a žiť svätým životom. Nemusíme si ju zaslúžiť. V skutočnosti si ju však ani nemôžeme zaslúžiť, pretože je to dar, ktorý Boh s radosťou odovzdáva všetkým, ktorí k nemu prichádzajú. Človek nemá žiadne práva na Božiu milosť. Boh nám ju dáva zo svojej dobroty a celkom slobodne.
Prečo ju potrebujeme?
Bez nej sme „neschopní“ zaistiť si večný život. Pri Poslednej večeri boli apoštoli spolu s Ježišom spojení v jedno. Pán Ježiš ich upozornil na dve dôležité veci: „zostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9) a „bezo mňa nič nemôžete urobiť“ (Jn 15, 5).
Vysvetlil to slovami: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník… Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne… Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“( Jn 15, 1-5). Odkiaľ dostáva ratolesť silu, aby rástla a rodila ovocie? Z viniča, z ktorého vyrastá. Čo sa stane s ratolesťou, ktorú odrežú z viniča? Uschne. Len vtedy môžeme robiť skutočne dobro, ak sme s Ježišom jedno v láske. Len vtedy sa môžeme páčiť Bohu, keď žijeme v Ježišovi a Ježiš žije v nás. „Treba rozlišovať posväcujúcu milosť (gratia habitualis), čiže trvalú dispozíciu žiť a konať podľa Božieho volania, a aktuálne (pomáhajúce) milosti (gratiae actuales), čiže Božie zásahy tak na začiatku obrátenia, ako aj v priebehu diela posväcovania“ (KKC 2000).
Každý deň si uvedomujeme, že chrániť v sebe Boží život a rozvíjať ho, je nad ľudské sily. Človek je veľmi slabý a vo všetkom je odkázaný na Božiu pomoc. Boh nás nenecháva napospas a udeľuje nám milosť pomáhajúcu, lebo chce, aby všetci boli spasení. Bez pomáhajúcej milosti nie sme schopní urobiť niečo pre svoje spasenie. Ježiš povedal jasne: „bezo mňa nič nemôžete urobiť“ (Jn 15, 5).
Milosť pomáhajúca osvecuje rozum, aby sme poznali dobro; posilňuje vôľu, aby sme konali dobro a vyhýbali sa zlému; poháňa srdce a zapaľuje ho láskou, aby sme Boha milovali a báli sa ho uraziť.
Milosť pomáhajúca nenúti človeka konať dobro a chrániť sa zlého, ale ponecháva ľudskej vôli slobodu, aby sa dobrovoľne rozhodla konať tak, ako ju pomáhajúca milosť povzbudzuje. Preto sa môže stať, že človek koná v rozpore s pomáhajúcou milosťou, že jej odporuje, odmieta spoluprácu. V takomto prípade človek narúša silu pomáhajúcej milosti. Milosť posväcujúca je Boží život v nás, ktorý sme prijali v krste. Od krstu máme teda podiel na Božom živote a na milosti Pána Ježiša. Milosť posväcujúca nás očisťuje od hriechu, robí nás Božími deťmi a dedičmi neba. Milosťou posväcujúcou sa dostávame do živého spojenia s Ježišom, zostávame v jeho láske a s ním žijeme svoj život.
Milosť posväcujúca tvorí z nás chrám Ducha Svätého. „Len smrteľným hriechom možno stratiť božský život, život milosti v nás, nie nedokonalosťami“, hovorí svätý František Saleský. Po spáchaní ťažkého hriechu môže pokrstený človek získať posväcujúcu milosť prijatím sviatosti zmierenia. Bez milosti pomáhajúcej nemôžeme nasledovať Ježiša. Bez posväcujúcej milosti sa nemôžeme páčiť Bohu.
Boží život v nás
„Vďaka sviatostiam nás Boh neprestajne sprevádza na našej ceste, dáva nám milosť, čím nás začleňuje do svojho života“ (tvituj s Bohom 3.35). Sviatosť krstu nás spojila s Ježišom, ako vinič s ratolesťou. Je to podivuhodná jednota. Uskutočnilo sa to, čo Ježiš povedal: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15, 4).
A tak začal v nás nový život; život milosti, život Božieho dieťaťa. Ježiš sám účinkuje vo všetkých sviatostiach neviditeľným spôsobom, ako povedal: „bezo mňa nič nemôžete urobiť“ (Jn 15, 5). Keď je Boh v nás a my s ním spolupracujeme, môžeme si jeho milosť nielen udržať, ale aj zveľadiť a upevniť. Božia milosť je Boží život v nás. Kde je život, tam je aj rast. Boží život sa v nás rozvíja a rastie, keď mu dáme na to možnosť, keď slobodne prijmeme Boha a jeho lásku. V Božej milosti rastieme, keď často pristupujeme k sviatostiam, najmä ku svätému prijímaniu, v ktorom sa nám dáva sám pôvodca Božej milosti, Ježiš Kristus. Svätý Ján Bosco zdôrazňuje: „Pristupujte čo najčastejšie a vrúcne k prijímaniu.
Keď prijímate Ježiša do svojho srdca často, milosť vám tak obnoví dušu, že telo bude prinútené poslúchať ducha.“ Pri krste sa kňaz prihovára rodičom a krstným rodičom slovami: „Priniesli ste toto dieťa na krst. Dobrý Pán Boh mu dá v tejto sviatosti nový život. Usilujte sa vychovávať toto dieťa tak, aby sa v ňom božský život stále zveľaďoval. Chráňte ho pred hriechom, lebo hriech ohrozuje Boží život v človekovi.“ Nezabúdajme, že hriech v nás ničí Božiu milosť. Slová svätého Jána Pavla II. sú zrozumiteľné: „chráňte sa hriechu, ktorý je najväčším nešťastím ľudských dejín“. Najväčšie zlo, ktoré nás chce pripraviť o večnú blaženosť. „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Pt 5, 8).
Všetci sme naklonení zaprieť Ježiša. Svätý Justín Popovič dodáva: „Človek v tomto svete musí vyriešiť problém: byť s Kristom alebo byť proti nemu.“ Len jeho láska, dobrota a milosť nás drží v našej láske k nemu.
Nezabúdajme prosiť o milosť
Naučme sa každý večer spytovať si svedomie ako dobrú prípravu na sviatosť zmierenia. Lebo vždy keď ľutujeme, Ježiš nám prejavuje milosť odpustenia aj sedemdesiatsedemkrát, ak je to potrebné! „Boh sa neunaví ponúknuť vždy svoje odpustenie zakaždým, keď ho oň žiadame“ (tvít pápeža Františka, 23. septembra 2016). Nikdy ho neunaví pomáhať nám prekonávať naše slabosti. Boh nám dáva milosť a ona nás pobáda, aby sme zmenili svoj život.
Svätý Filip Neri sa každé ráno modlil: „Pane, drž aj dnes nad Filipom svoju ruku, lebo ak to neurobíš, Filip ťa zradí.“ Raz ukázal prstom na zločinca na popravisku a povedal: „Hľa Filip Néri bez Božej milosti.“ Milosť nezmenila len život veľkých svätcov v minulosti, ale môže zmeniť aj teba. Svätý Vincent Pallotti konštatuje: „Nikdy si nemysli, že nedokážeš urobiť to, čo v Cirkvi urobili veľkí svätci. S pomocou Božej milosti môžeš dosiahnuť ešte väčšie veci, lebo Boh nás zdokonaľuje nekonečným bohatstvom svojej milosti.“
V apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate sú slová „Dovoľ, aby milosť tvojho krstu prinášala ovocie na ceste svätosti. Dovoľ, aby bolo všetko otvorené voči Bohu a s týmto cieľom si ho zvoľ, rozhodni sa pre Boha vždy nanovo. Nestrácaj odvahu, pretože máš silu Ducha Svätého, aby sa to stalo možným a svätosť je koniec koncov ovocím Ducha Svätého v tvojom živote.“