Premenenie Pána na vrchu Tábor
Premenenie Pána patrí k najdôležitejším udalostiam v živote Ježiša Krista tu na zemi. Sv. Matúš píše: O šesť dní (šesť dní po Petrovom vyznaní, že Ježiš je Mesiáš, a po prvej predpovedi utrpenia) vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ (Mt 17, 1-8)
Kde sa stala táto udalosť, nevieme. Tradícia hovorí, že to bolo na vrchu Tábor, ktorý sa týči priamo v srdci Galiley uprostred nížinatej krajiny. Stalo sa to zrejme v druhom roku Pánovho účinkovania (asi roku 29) medzi židovskými sviatkami Veľkej noci (alebo Turícami) a Sviatkami stánkov (por. Jn 5-7). Vrch Tábor bol zrejme veľmi vhodný na nerušenú meditáciu spojenie s Bohom. Tak ako kedysi Daniela ohromil zjav Božej slávy (Dan 10,6), tak aj apoštoli boli vo vytržení, Peter vyjadril túžbu zostať v takejto sláve, keď nevedomky hovorí: „Postavme tu tri stánky“. Spolu s Ježišom sa pri jeho premenení zjavili aj dve najväčšie postavy Starého zákona – Mojžiš a Eliáš. Symbolizujú celé Božie zjavenie v Starom zákone, ktoré sa teraz napĺňa a vrcholí v samotnom Ježišovi. Sám Boh Otec potvrdzuje tieto veci hlasom z neba: „Toto je môj milovaný Syn…“ Vtedy traja apoštoli padajú na zem, plní strachu a bázne pred Bohom. No Ježiš hovorí: „Nebojte sa!“ Zakázal im hovoriť o tomto videní až do svojho zmŕtvychvstania. Traja apoštoli sa stali tak svedkami jeho slávy, ktorá ho čakala po diele vykúpenia. Nechcel však vopred pobúriť ešte viac svojich nepriateľov a takisto nechcel, aby sa traja apoštoli vyvyšovali nad iných. Až po vzkriesení mohli o týchto udalostiach porozprávať ostatným.
Sviatok Premenenia Pána sa slávil v rôznych termínoch, pápež Kalixt III. v roku 1456 nariadil sláviť ho 6. augusta. Mohamedánski Turci vtedy ničili kresťanské krajiny a pápež chcel aj touto slávnosťou pozdvihnúť srdcia ľudí k Bohu a vyprosovať pomoc. Pre všetkých je pripomienkou slávy Ježiša Krista a povzbudením očakávať nebeskú slávu, ktorú nám pripravil v nebi. Okrem 6. augusta si v liturgii pripomíname Premenenie Pána na Druhú pôstnu nedeľu, keď sa číta evanjelium o premenení.
O Premenení Pána hovoria traja evanjelisti – Marek, Matúš a Lukáš. Ich výpoveď je takmer totožná, to znamená, že na opis udalosti použili spoločný zdroj, alebo jeden druhého ovplyvnili. Keďže Premenenie Pána je v Novom zákone opísané až trikrát, môžeme usudzovať, že v prvotnej Cirkvi bolo považované za veľmi dôležitú skutočnosť.
Pán Ježiš sa pred apoštolmi premenil len niekoľko dní po tom, ako po prvýkrát predpovedal svoje utrpenie a smrť. Hovoril im o nepríjemnej a bolestnej stránke svojho poslania. Učeníci jeho slová nepochopili, čo bolo pre neho určite veľmi bolestné. Svojím premenením im chce pomôcť prekonať nechápavosť.
Zobral so sebou Petra, Jakuba a Jána, apoštolov a budúcich svedkov svojej slávy. Išli na vysoký vrch, do samoty. Je to typické miesto stretnutia človeka s Bohom. Sväté písmo nám ponúka mnoho takýchto stretnutí. Tým, že Pán Ježiš s apoštolmi vystúpil na vrch, je celá udalosť vyňatá zo sveta prirodzenej skúsenosti a odohráva sa v Božom priestore.
Ako píše evanjelista Lukáš, Ježiš sa pri modlitbe premenil. Jeho tvár žiarila ako svetlo a odev mu zbelel. Podobne môžeme čítať o Mojžišovi, ktorému žiarila tvár (Ex 34, 29n). Pán Ježiš však žiari ináč, on „neodráža“ Božiu slávu ako Mojžiš, ale ju sám „vyžaruje“. Žiari nebeskou slávou.
Toto chápanie umocňuje aj prítomnosť dvoch veľkých postáv židovstva – Mojžiša a Eliáša. Je ťažké povedať, prečo sú pri premenení spájaní títo dvaja muži navzájom a ešte aj s Ježišom. Isté je, že Mojžiš a Eliáš sú považovaní za nanebovzatých prorokov (2Kr 2, 1 – 14), ktorých Boh nechá opäť prísť na svet ako predchodcov Mesiáša (Sir 48, 9.12, Mal 3, 1.23n).
Obaja sa rozprávajú s Ježišom. Podľa sv. Lukáša o Ježišovom odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Hovorili teda o jeho utrpení a smrti.
Traja učeníci boli určite zaskočení tým, čo videli. Svedčí o tom ich reakcia. V momente sa ocitli v inom svete. Už nevnímali prirodzené prostredie okolo seba, ale zakúsili nebeské kráľovstvo. Boli ohromení a cítili sa veľmi dobre, preto Peter povedal: „Dobre je nám tu. Urobme tri stánky“ (Mt 17, 4). Postaviť stan znamená usadiť sa, prestať kráčať, zastaviť sa. Bolo im dobre a chceli zostať. Akoby zabudli na Ježišove slová, že kto chce ísť za ním, musí zobrať svoj kríž a nasledovať ho.
Aby apoštoli nepodľahli „pokušeniu“ zostať, zahalil ich oblak, znak Božej prítomnosti (Gn 9, 13n, Ex 16, 10, Sd 5, 4n) a bolo počuť hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
A Pán Ježiš nehovorí o státí v „Božej sláve“, ale o ceste kríža. Hovoril o svojej ceste kríža a aj o ceste kríža svojich učeníkov.
Nebešťanov nemožno udržať v pozemských stanoch, ale keď učeníci a všetci veriaci počúvajú Syna – Ježiša, sú zahrnutí do Božej sféry.
Prvotná Cirkev túto udalosť prijala, lebo v nej videla dôkaz, že Pán Ježiš okrem pozemského patrí aj do nebeského sveta. Videla, že v ňom prišla na zem Božia moc. Toto vedomie bolo dôležité pri ohlasovaní. Aj sv. Peter sa na túto udalosť odvoláva, keď vo svojom druhom liste píše: Nenasledovali sme vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby (2Pt 1, 16).
Táto udalosť zároveň pomáha veriacemu kresťanovi pochopiť, že nerozumne reaguje každý, kto by chcel zadržať ten okamih šťastia, keď mu „dôjde“ a „svitne“, kto je Ježiš. Skutočnosť, že s Pánom Ježišom prišlo na zem Božie kráľovstvo, neznamená, že prišiel aj lepší život. Ten nám nespadne len tak do lona. Treba, aby sme k nemu došli po ceste učeníka, ktorý počúva Božieho Syna.