Máš chvíľu čas? Skutočne sa neponáhľaš? Chceš sa dôkladnejšie pripraviť na sviatosť zmierenia a hlbšie nazrieť do svojho vnútra?

V rukách držíš krátky výber z vynikajúcej knihy neznámeho ruského autora “SPOMIENKY PÚTNIKA”. V tomto úryvku pútnik rozpráva o sviatosti zmierenia. Nech ti rady pútnikovho spovedníka poslúžia ako spovedné zrkadlo pravdy, ktoré nám ukazuje nás samých v celej duchovnej nahote, ktoré odzrkadľuje náš skutočný duchovný stav. Väčšinou nie sme k sebe veľmi prísni… Ale aká je skutočnosť? Ako vyzeráme pri pohľade z nebies – v očiach Boha a jeho anjelov? Vari nie je náš nie príliš smutný pohľad na seba samých spôsobený duchovnou slepotou, ktorá nám bráni vidieť svoje hriechy, svoju biedu, vidieť hlbokú priepasť do ktorej sme sa zrútili? Čítaj a nahliadni v nasledujúcich riadkoch do zrkadla. Predtým, než začneš odsudzovať zrkadlo za obraz, ktorý ti ukazuje, dobre uváž, či na ňom nie je niečo pravdivé.

Ku koncu týždňa, v ktorom som sa pripravoval na spoveď, ma napadlo, že by mala byť čo najpodrobnejšia. Začal som teda preberať a prezerať všetky svoje hriechy od mladosti až podnes. Robil som to veľmi dôkladne a aby som nič nezabudol, všetko, na čo som si spomenul, som čo najpresnejšie zapísal. Pokryl som tým veľký hárok papiera. Počul som, že v Kitajevskej pustovni, asi päť míľ od Kyjeva, býva kňaz, ktorý žije asketickým životom, je veľmi múdry a plný porozumenia. Každý, kto k nemu prišiel, aby prijal sviatosť zmierenia, našiel ovzdušie nežného súcitu a odišiel so spásnym poučením a pokojným duchom. Veľmi som sa potešil, keď som o ňom počul a ihneď som k nemu zašiel. Chvíľu sme spolu hovorili a potom som sa opýtal na jeho radu, podávajúc mu papier, aby sa naň pozrel. Prečítal si ho a povedal: “Drahý priateľ, veľa z toho, čo ste napísali je úplne malicherné. Počujte: nechoďte sa spovedať z hriechov, ktoré ste už ľutovali a boli vám odpustené. Znovu sa s nimi nezaoberajte, pretože by to poukazovalo na pochybnosti o moci sviatostného zmierenia. Potom: nepripomínajte si iných ľudí spojených s vašimi hriechmi: súďte iba seba. Po tretie: svätí otcovia nám zakazujú podrobne rozprávať o všetkých okolnostiach hriechu a radia nám, aby sme ich vyznali bez určitých detailov, aby nevzniklo pokušenie pre spovedajúceho sa i pre kňaza. Po štvrté: prišli ste ľutovať a neľutujete, čo ste spáchali. To, že nedokážete ľutovať svedčí, že vaše pokánie je vlažné a nedbalé. Po piate: uvádzate všetky možné podrobnosti, ale prehliadli ste to hlavné; nezahrnuli ste najvážnejšie hriechy. Nevyznali ste ani nenapísali, že nemilujete Boha, že nenávidíte svojho blížneho, že neveríte v Božie slovo a že ste plný pýchy a ctižiadostivosti. V týchto štyroch hriechoch je všetko zlo a naša duchovná skaza. Sú to hlavné korene, z ktorých vyrážajú výhonky všetkých hriechov, do ktorých padáme.” Bol som veľmi prekvapený, keď som si ho vypočul a povedal som: “Odpusťte mi, ctihodný otče, ale ako je možné nemilovať Boha, nášho Stvoriteľa a Ochrancu? V čo by sme mali veriť, ak nie v Božie slovo, v ktorom je všetka pravda a svätosť? Všetkým svojím blížnym prajem dobro. Prečo by som ich mal nenávidieť? Nemám nič, na čo by som mohol byť pyšný. Okrem svojich nevyčísliteľných hriechov nemám vôbec nič, čo by si zaslúžilo chválu; a po čom by som mal túžiť pri svojej chudobe a chatrnom zdraví?

Keby som bol vzdelaným alebo bohatým mužom, potom by som sa určite previnil v tom, o čom ste hovorili.” Odpovedal: “Škoda, môj milý, že ste tak málo pochopili z toho, čo som vám povedal. Pozrite sa! Poučím vás rýchlejšie, keď vám dám tieto poznámky. Vždy ich používam pri svojej vlastnej spovedi. Prečítajte si ich a spoznáte, že jasne a presne dokazujú to, čo som vám povedal.”

Spoveď, ktorá vedie vnútorného človeka k pokore

Keď som pozorne obrátil svoj zrak na seba a pozoroval trvalý stav svojho vnútra, presvedčil som sa, že nemilujem Boha, nemám lásku k svojim blížnym, nemám nábožnú vieru a som plný pýchy a pôžitkárstva. To všetko je výsledkom podrobného skúmania mojich pocitov a správania.

1. Nemilujem Boha

Keby som miloval Boha, neustále by som na neho myslel s radostným srdcom. Každá myšlienka na Boha by mi poskytovala šťastie a blaženosť. Naopak, oveľa častejšie a horlivejšie myslím na pozemské veci a myslieť na Boha je pre mňa prácne a suchopárne. Keby som miloval Boha, potom by bol rozhovor s ním v modlitbe mojím pokrmom a potešením a doviedol by ma k neprerušovanému spoločenstvu s ním. Ale naopak, nielenže nenachádzam potešenie v modlitbe, ale považujem ju dokonca za námahu. Zápasím s nechuťou, som oslabovaný lenivosťou a radšej som hotový dychtivo sa zaoberať hocijakou bezvýznamnou maličkosťou, len nech to skráti modlitbu a odvádza ma od nej. Môj čas uteká nepozorovane v malicherných činnostiach, ale keď sa venujem Bohu, keď sa staviam do jeho prítomnosti, zdá sa mi každá hodina dlhá ako rok. Ak niekto miluje druhého, myslí naňho celý deň, nepretržite, predstavuje si ho, stará sa oň a za žiadnych okolností jeho milovaný priateľ neopúšťa jeho myseľ. Avšak ja si v priebehu dňa sotva vyhradím jednu hodinu na hlboké ponorenie sa do meditácie o Bohu, na zapálenie svojho srdca láskou k nemu, zatiaľ čo horlivo venujem dvadsaťtri hodín dňa ako vrúcnu obeť modlám svojich vášní a sklonov. Dychtím po rozhovoroch o ľahkovážnych veciach a po tom, čo znižuje ducha; to ma teší. Ale v úvahách o Bohu som vyprahnutý, znudený a lenivý. Aj keď som inými nechtiac vtiahnutý do duchovného rozhovoru, snažím sa rýchlo zmeniť tému na takú, ktorá sa páči moji žiadostiam. Som neúnavne zvedavý na novinky o občianskych záležitostiach a politických udalostiach; horlivo hľadám uspokojenie pre svoju záľubu v získavaní poznatkov o vede a umení a na cestách v získavaní vecí, ktoré túžim vlastniť. Ale štúdium Božích zákonov, znalosť Boha a náboženstva robí na mňa pramalý dojem a neuspokojuje hlad mojej duše. Nielenže tieto veci považujem za nepodstatné zamestnanie pre kresťana, ale svojím spôsobom za akési vedľajšie záujmy, ktorými by som sa mohol zaoberať vo svojom zvyšnom čase, vo voľných chvíľach. V krátkosti, ak sa láska k Bohu posudzuje podľa zachovávania jeho prikázaní: “Ak ma miluješ, zachovávaj moje prikázania”, hovorí náš Pán Ježiš Kristus, potom ja nielenže ich nezachovávam, ale dokonca sa o to málo snažím; nasleduje teda celkom isto záver, že nemilujem Boha. Tak to hovorí aj sv. Bazil Veľký: “Dôkaz, že človek nemiluje ani Boha ani Krista je v tom, že nezachováva jeho prikázania”.

2. Nemilujem svojho blížneho

Nielenže som neschopný položiť za neho svoj život (ako hovorí evanjelium o tom, kto má lásku k svojmu priateľovi), ale ani neobetujem pre dobro svojho blížneho svoje šťastie, svoje pohodlie, svoj pokoj. Keby som ho miloval ako seba samého, ako hovorí evanjelium, jeho nešťastie by ma zarmútilo a jeho šťastie by ma tešilo. Ale naopak, načúvam podivným, nešťastným historkám o svojich blížnych a nie som zarmútený; zostávam úplne nedotknutý, alebo – čo je ešte horšie – nachádzam v tom niečo ako potešenie. Nesprávne správanie svojho brata nezakrývam svojou láskou, ale s odsúdením to rozhlasujem. Jeho dobro, česť a šťastie ma neteší ako moje vlastné, ale akoby boli niečím úplne cudzím; nepotešujú ma. Dokonca vo mne vzbudzujú ľstivé pocity závisti alebo opovrhovania.

(…pokračovanie článku o týždeň)

Zdroj: www.grkat.nfo.sk/Texty/putnik.html