Kniha Žalmov je modlitebnou knihou Božieho ľudu. Je plná hymnov na každú príležitosť – na liturgiu, pre osobnú modlitbu, na všetky radosti a smútky, ktorými je ľudský život naplnený.

Čo je však veľmi prekvapujúce, je to, že viac ako štyridsať percent žalmov sú žalospevy, sťažnosti alebo lamentácie. Štyridsať percent – to nie je málo. Toto číslo sa blíži k polovici!

Ako si môžeme dovoliť sťažovať sa Bohu?

Sťažovanie sa Bohu je však jedným z privilégií Božích detí. Je však dôležité, aby sme pochopili rozdiel medzi sťažovaním sa a reptaním.

Reptanie je to, čoho sa dopustili Izraeliti, keď putovali púšťou. Sťažovali sa na Boha, a nie Bohu. To je rozdiel.

„Veď moje dni sa tratia ako dym, celé telo mi horí ako v ohni, uschýnam ako skosená tráva, takže zabúdam jesť svoj chlieb.“ (Ž 102,4-5) Žalmista sa tu sťažuje Bohu na svoje trápenie. A pritom verí, že Boh má moc vyriešiť jeho problém. Táto viera ho vedie ďalej, a tak pokračuje v písaní ďalších veršov, kde vyjadruje svoju nádej.

Takúto vieru podobne nájdeme aj v ostatných, v ešte melancholickejších žalmoch, napr. v Ž 22, ktorého slová citoval aj Ježiš na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Prečo mi neprídeš na pomoc? Takto znie môj úpenlivý nárek, Bože môj, volám vo dne, ale mi neodpovedáš, kričím v noci, a odpočinku nemám.“ Napriek tomu, že slová žalmistu (v tomto prípade sa autorstvo pripisuje Dávidovi) znejú melancholicky a bolestivo, predsa má dôveru v Boha – verí, že Boh, ktorý ho ochraňoval počas celého jeho života, ho nikdy neopustí, aj keď všetko, čo sa deje okolo, ukazuje na pravý opak.

Ďalej Dávid pokračuje: „Ty si chcel, aby som sa šťastne narodil, ochraňoval si ma v matkinom náručí, tebe ma zverili, keď som prišiel na svet, ty si môj Boh už od narodenia.“ (Ž 22,10-11) To nie sú slová rebela. To sú slová syna, ktorý pokorne prosí svojho Boha o pomoc.

Žalmy – žalospevy nám ukazujú jednu nádhernú vec – voľnosť Božích detí v slobode prichádzať k Bohu ako k svojmu Otcovi.

zdroj: Scott Hahn, Nádej v ťažkých časoch