Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste. (Mk 10, 46b-52)

Bartimej žijúci v ustavičnej tme živil v sebe obrovskú nádej na uzdravenie, keď počul o Ježišovi z Nazareta. Koľko túžby a očakávania vložil do stretnutia s Ježišom, keď počul, že má ísť okolo. Tak blízko bola jeho nádej na uzdravenie a tú si nechcel nechať ujsť! Šum v zástupe naznačoval, že Ježiš je blízko. To bola pravá chvíľa pre neho. Kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Okríkli ho, ale on nechcel premárniť jedinečnú šancu stretnúť sa s Ježišom a povedať mu, čo ho trápi. Toto je povzbudivý príklad pre mňa. Ježiš je tak blízko mňa, je neustále v „dosahu“ mojej strelnej modlitby, prijatej Eucharistie, prechádza okolo mňa so svojím slovom. Prečo nechávam toľko príležitostí stretnúť sa s ním premárnených a nevyužitých? Bartimejova vytrvalosť a hlasné volanie spôsobilo, že sa ocitol zoči-voči Ježišovi. Ako to dopadlo, viem. Ako dopadnú moje stretnutia s Ježišom po prečítaní týchto riadkov? Volá ma!

Pane Ježišu, daj, aby som videl, ktorou cestou mám kráčať.

zdroj: zamyslenia+