Sv. Augustín (Aurelius Augustinus) patrí medzi najväčších učencov Cirkvi. Narodil sa roku 354 v Tagaste v severnej Afrike. Jeho otec Patrícius bol pohan. Matka sv. Augustína je sv. Monika. Augustín prežil búrlivú mladosť. Jeho otec ho dal na štúdiá svetských vied. Žil neviazaným životom, plným radovánok.

Vo Vyznaniach sa Augustín priznáva aj k neresti, ktorá sa bežne vyskytuje v detskom veku, ale keď sa zavčasu neodstráni, môže viesť k vážnemu pokriveniu charakteru. Augustín hovorí: „Kradol som z komory a z rodičovského stola, a to jednak z maškrtnosti, jednak preto, aby som mal čo ponúknuť chlapcom, ktorí si za svoju hru so mnou dali zaplatiť… Aj v tej hre som často dosiahol víťazstvo len klamstvom, a to iba z márnej túžby po vyniknutí. Pritom som však sám nemohol strpieť a nemilosrdne som karhal, keď som niekoho prichytil pri tom, čo som sám iným rád vykonal. A keď mňa prichytili pri klamstve, radšej som zúril, ako by som sa mal priznať.“

Na inom mieste hovorí o krádežiach, ktorých sa dopúšťal spolu s inými už ako 16-ročný: „Kradol som, a to nie z núdze a nedostatku, ale z odporu proti spravodlivosti a z túžby po nespravodlivosti. Kradol som totiž také veci, ktorých som mal dosť a lepších! Neďaleko našej vinice bola hruška, veľmi bohato zarodená, ale ovocie nebolo ani krásne, ani voňavé. My, mladí živáni, sme chodievali tieto hrušky otriasať a odnášať, a to v noci. (Preto sme si zvykli predlžovať hru až do noci). Odniesli sme odtiaľ veľké množstvo hrušiek, ale zjedli sme z nich iba máličko; ostatok sme hodili sviniam. Lebo nám išlo vždy len o to, aby sme robili to, čo nie je dovolené.“ Augustín si neskôr uvedomoval, aký veľký vplyv na jeho nerozumné počínanie mali kamaráti: „A predsa, keď si na to spomínam, som si celkom istý, že sám by som to nebol nikdy urobil. Pri krádeži som mal teda rád vlastne spoločníkov, s ktorými som kradol.“

Svoje tu vykonala aj spoločnosť zlých kamarátov. Augustín o nej píše: „Voslep som kráčal ďalej, ba bol som až natoľko zaslepený, že som sa hanbil za svoje menšie nemravné výčiny, keď som počul svojich vrstovníkov chváliť sa svojimi väčšími hanebnosťami, ktoré pokladali za tým slávnejšie, čím boli hnusnejšie. A tak som teda smilnil i ja nielen pre rozkoš samu, ale aj pre slávu.“

Matka Monika sa za neho stále modlila. Otec naopak, bol pyšný, že má takého syna. Roku 370 odišiel do Kartága, aby mohol dokončiť štúdiá. O rok neskôr zomrel jeho otec, ktorý sa pred smrťou zásluhou svojej manželky Moniky obrátil. Augustín žil vo voľnom zväzku s istou ženou, z ktorého sa mu narodil aj syn menom Adeodatus (doslova „Bohom daný“). Raz sa mu dostala do ruky Ciceronova kniha Hortensius, v ktorej našiel otázku, či sa všetko končí smrťou. Na základe toho začal nad tým rozmýšľať, uvažovať. Pohanské knihy ho však neuspokojili. Siahol po cirkevných knihách. Nepáčilo sa mu však, že Cirkev ukladala ľuďom dogmy, ktoré treba veriť. V tom čase bol rozšírený blud manicheizmus, a tak sa Augustín obrátil radšej týmto smerom, keďže tam nebolo treba veriť žiadne dogmy. Jeho matka Monika sa medzitým stále modlila za neho. V roku 375 si otvoril rečnícku školu v Tagaste. Neskôr prešiel do Ríma, kde si takisto otvoril rečnícku školu. Tam však vydržal len rok. Potom prešiel do Milána. Stále nebol pokrstený, aj napriek ťažkej chorobe, ktorú prežil. Naďalej pilne študoval najmä Platóna. Vďaka nemu definitívne zanechal manicheizmus. Vďaka matke, ktorá ho neprestávala povzbudzovať, sa zoznámil so sv. Ambrózom, milánskym biskupom. Často počúval jeho kázne v Miláne. Dlho váhal, uvažoval. Nakoniec sa rozhodol. Pokrstil ho sám Ambróz, bolo to na veľkonočnú vigíliu roku 387. Spolu s ním bol pokrstený aj jeho syn Adeodatus.

Po krste sa chcel vrátiť domov. Počas krátkej zastávky v Ostii mu zomrela matka. Tam ju pochoval. Potom odišiel do Ríma, aby spoznal život mníchov a aby mohol niečo podobné žiť aj doma. Tri roky bol utiahnutý na otcovskom majetku, kde sa venoval modlitbe, rozjímaniu, postil sa a písal. Čo sa dalo, z majetku predal. Jeho syn Adeodatus, tiež rehoľník, zanedlho zomrel. Keďže Augustín bol už známy a mnohí ho vyhľadávali kvôli duchovnej pomoci, rozhodol sa odísť do mesta Hippo Regius, aby tam mohol začať žiť kláštorný život. Tam náhodou vkročil do baziliky, keď práve biskup Valérius hovoril, že potrebuje nejakého kňaza. Vtedy ľudia, ktorí poznali Augustína, začali volať, aby vysvätil Augustína za kňaza. On sa bránil, ale nakoniec ho biskup vysvätil. Bol veľmi aktívny. Založil kláštor pre mužov aj pre ženy. Bojoval proti manichejcom. Roku 396 Valérius zomrel a Augustín sa stal jeho nástupcom. Aj v biskupskom dome žil chudobne ako v kláštore. Staral sa o chudobných. Píše sa, že jeho pokladnica bola vždy prázdna, lebo vždy všetko rozdal. Veľký dôraz dával na poníženosť. Veľmi veľa písal. Najväčším jeho dielom je spis Boží štát. Veľmi známe sú Vyznania. Okrem toho napísal mnohé výklady Svätého písma. Veľa písal o Božej milosti. Preto dostal titul „doctor gratiae“, doktor milosti.

Posledné roky života mal ťažké. Do severnej Afriky priplával krvilačný kmeň Vandalov, ktorý všetko pustošil. V roku 430 obliehali aj mesto Hippo. Augustín neopustil mesto, hoci vedel, že barbari idú zvlášť po biskupoch a kňazoch. Staral sa o ranených, zomierajúcich, dodával odvahy, povzbudzoval. V treťom mesiaci obliehania pri ošetrovaní nemocných ťažko ochorel. Začal sa pripravovať na smrť. Pokiaľ sa mu dalo, vykonával skutky kajúcnosti, modlil sa kajúce žalmy. Zomrel 28. augusta 430. Rok po jeho smrti Vandali obsadili Hippo, jeho hrobu a knižnice sa však nedotkli. Hippo neskôr úplne zaniklo. Pozostatky sv. Augustína preniesli roku 508 na Sardíniu a v roku 722 do augustiniánskeho kláštora v Pavii. Sv. Augustín patrí medzi učiteľov Cirkvi a štyroch veľkých západných cirkevných Otcov.

Hoci Augustín bol za svojho biskupovania všestranne činný ako filozof, teológ, kazateľ, duchovný vodca, predsa najväčšmi ho zamestnával boj proti bludným náhľadom a náukám, ktoré vírili život vtedajšej Cirkvi. Bol to najmä manichejizmus, o ktorom sme hovorili v súvislosti s poblúdeniami jeho mladosti, ďalej donatizmus, ktorý s prehnanou prísnosťou odmietal cirkevnú disciplínu a náuku o sviatostiach, ako aj pelagianizmus, ktorý preceňoval prirodzené schopnosti človeka a podceňoval nutnosť milosti pre kresťanský život a pre večnú spásu. V boji proti týmto bludom Augustín napísal početné spisy, ktoré majú trvalé miesto v katolíckej teológii. Treba však priznať, že niektoré časti jeho náuky o Božej milosti sú ťažké a neskôr zapríčinili vážne nedorozumenia na vieroučnom poli.

Sv. Augustín zanechal úctyhodnú písomnú pozostalosť. Jeho dielo obsahuje filozofické, apologetické, vieroučné, mravoučné, pastoračné a polemické spisy, ako aj biblické štúdie, vysvetlenia textov, kázne, reči a množstvo listov s vieroučným, mravoučným a asketickým obsahom. Ako sme už naznačili, akýmsi Augustínovým duchovným sebaportrétom sú jeho Vyznania, ktoré patria medzi najrozšírenejšie diela kresťanskej, ba i svetovej literatúry. Vysoko sa cení aj jeho spis De civitate Dei (O Božom štáte), ktorý je akousi filozofiou dejín.

Možno povedať, že ani stáročia neoslabili Augustínovu veľkosť. Jeho osobnosť robia osobitne príťažlivou hrdinské vnútorné zápasy a hlboký duchovný život. Augustín precítil v sebe dokonale ľudskú slabosť. Práve preto bol i vo svojej veľkosti ponížený. Neodsúdil ľahkovážne nikoho. Mal porozumenie i pre najväčších nepriateľov. Výslovne to pripomenul v boji proti bludárskym donatistom. Poznamenal, že zúriť proti týmto poblúdencom môžu iba tí, čo nikdy neskúsili na sebe, ako ťažko je dopracovať sa pravdy. Svoju životnú skúsenosť vložil do výroku: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože!“