Sv. Katarína Sienská žila v 14. storočí, v období poznačenom nepokojmi a rôznymi nábožensko-spoločenskými ťažkosťami. Narodila sa 25. marca 1347 v Siene a zomrela 29. apríla 1380 v Ríme.

Sv. Katarína sa narodila ako dvadsiate piate dieťa v rodine farbiara vlny. Ako dieťa rada trávila čas v modlitbe a meditácii, čo sa jej matke nepáčilo a radšej ju zamestnávala mnohými domácimi prácami. Prvé videnie mala Katarína už ako šesťročné dievčatko. Spolu s bratom sa vracali domov z návštevy vydatej sestry, keď videla Ježiša oblečeného v pápežskom rúchu spolu s apoštolmi Petrom, Pavlom a Jánom. Prežila veľmi silnú duchovnú skúsenosť s Ježišom, ktorá jej umožnila preniknúť do tajomstva nekonečnej Božej lásky a rozhodujúcim spôsobom poznačila celý jej život. Na základe tejto skúsenosti Katarína premenila svoj život na neustále hľadanie a ohlasovanie Lásky, po ktorej vášnivo túžila a ktorú milovala. Ako sedemročná sľúbila Bohu, že mu dá celý svoj život. Počas dospievania sa často utiekala do samoty, aby sa modlila a konala pokánie, čím sa dostávala do neustálych konfliktov so svojou matkou. Silno priťahovaná dominikánskou spiritualitou už ako 16-ročná vstúpila medzi tzv. „mantelate“ – dominikánske laičky – a to aj napriek nesúhlasu svojich rodičov.

Európa, v ktorej Katarína žila, bola veľmi podobná tej našej, poznačená násilím a neistotou z budúcnosti: pápež sa utiahol do Avignonu, čo rozdelilo Cirkev a spoločnosť, mestá trápil čierny mor, poklesla vitálnosť v Cirkvi, objavovala sa kríza náboženského života a strata zmyslu. Katarína sa nepoddala týmto ťažkostiam. Rozhodujúcim spôsobom vstúpila do živých ekleziálnych a spoločenských polemík svojej doby. Osobne alebo prostredníctvom listov sa obrátila na náboženské a politické autority a jasne im pripomenula ich chyby a kresťanské povinnosti. Neváhala vyzvať pápeža, aby nabral odvahu a vrátil sa do Ríma. Navštevovala väznice, chudobné mestské štvrte, nemocnice, kde hľadala opustených, trpiacich a zabudnutých ľudí. Horela túžbou priniesť každému Božiu lásku a Božie milosrdenstvo.

Katarínino dielo

Katarína po sebe zanechala bohaté dielo, ktoré nám umožňuje poznať jej učenie. Ide o jej spisy, ktoré sú známe pod názvom Listy, Dialóg a Modlitby.

Katarínine Listy sú veľmi dôležitým literárnym a historickým materiálom. Adresovala ich skoro všetkým spoločenským vrstvám: dvom pápežom, panovníkom, ale aj jednoduchým remeselníkom či členom svojej rodiny. Jej zbierka obsahuje aktuálne 381 listov. No nie je vylúčené, že v knižniciach starých konventov sa môžu nachádzať ďalšie jej listy.

Dialóg je spisom, vďaka ktorému bola v roku 1970 vyhlásená, ako prvá žena v dejinách, za učiteľku Cirkvi. Ide o výmenu otázok a odpovedí medzi Katarínou a tajomným Božím hlasom, ktorý v hĺbke jej duše odpovedá na otázky týkajúce sa najdôležitejších problémov ľudstva. Katarína toto dielo diktovala svojim asistentom na základe výnimočného zjavenia, ktoré mala dva roky pred smrťou.

Modlitby, ktoré sa nám zachovali, nediktovala, ale keďže mala zvyk modliť sa nahlas, jej učeníci zapisovali to, čo hovorila. Zbierka, ktorú máme k dispozícii, obsahuje 26 modlitieb, no v skutočnosti ich bolo omnoho viac.

Katarína a hľadanie pravdy

Čím môže Katarína Sienská osloviť súčasného človeka? Aký význam má jej učenie v dnešnej dobe? Katarína bola ženou veľkých túžob. Túžila po poznaní pravdy. Často si kládla otázku o vlastnej identite: „Kto som?“ Táto otázka znepokojuje aj mnohých ľudí dnešnej doby. Ich hľadanie je však často poznačené obavou o svoj blahobyt či sebarealizáciu. Katarína hovorí, že iba v „cele sebapoznania“ môžeme spoznať skutočnú pravdu o sebe.

Blahoslavený Rajmund z Kapuy opisuje udalosť, keď sa Kataríne v období jej vstupu do rehole zjavil Ježiš a pýtal sa jej: „Vieš kto si ty a kto som ja? Ak pochopíš tieto dve veci, budeš blahoslavená“. Bez toho, aby jej dal čas na rozmyslenie, pokračoval: „Ty si tá, ktorá nie si, Ja som ten, ktorý som“ (Legenda Maior 92). Katarína pochopila na čo sa vzťahovali Ježišove slová. Ničota stvoreného bytia nemôže byť príčinou vlastnej existencie. Túto je potrebné hľadať mimo seba. Prázdnota človeka je zdôraznená plnosťou Toho, ktorý je a ktorý je príčinou všetkého bytia. Pravé poznanie vlastných hraníc privádza človeka k otázke ohľadom vlastnej existencie. Človek začína chápať seba vtedy, keď si uvedomí príčinu svojho bytia.

Poznanie pravdy je teda výsledkom poznania Boha a poznania seba. Tieto dve skutočnosti sa navzájom dopĺňajú a nemôžu byť oddelené. Samotné poznanie Boha nás podľa Kataríny môže priviesť k namyslenosti. Na druhej strane poznanie seba bez istoty, že naša „ničota“ sa môže oprieť o Toho, „ktorý je“, môže byť cestou k beznádeji.

Katarína neváhala prijať to, čo jej Pán povedal. Uverila mu tak silno, že náuka o dvoch poznaniach sa stala základom jej ďalšieho učenia. Zároveň si však položila otázku: Prečo „Ten, ktorý je“, povoláva k existencii bytie, ktoré vôbec nepotrebuje? Na túto otázku existuje len jediná odpoveď – iba láska ho mohla viesť k tomuto činu. Tak sa pojem stvorenia ako úkon lásky stáva prirodzeným doplnením poznania Boha a človeka. Svoj neustály úžas z tejto pravdy vyjadrila i v modlitbe, ktorú vyriekla len niekoľko týždňov pred svojou smrťou.

„Večný Otče, ako si stvoril toto svoje stvorenie? Silno žasnem nad tým a skutočne vidím, tak ako mi ukazuješ, že neexistuje iný dôvod ako ten, že silou ohňa Tvojej lásky nám dávaš existenciu“ (Modlitba 4).

Katarínino učenie ponúka oslobodzujúcu odpoveď na aktuálne otázky ohľadom identity človeka. Jej odpoveď je vzdialená od falošných predstáv založených na spoločenských podmienkach, bohatstve či moci, pretože v centre nášho bytia je Boh a jeho láska nás udržuje v bytí.

Svätá Katarína sama nevedela písať, listy pre vysokopostavené osobnosti spoločenského života diktovala pisárom. Politikov vyzývala k životu podľa evanjelia. Zaslúžila sa o začatie križiackej výpravy do Svätej zeme. Svätého Otca presviedčala, aby sa vrátil z Avignonu do Ríma. Sama za ním putovala do Francúzska a keď nesúhlasil s návratom, pripomenula mu sľub, ktorý dal Bohu predtým, ako ho zvolili za pápeža. O tomto sľube nevedel nik okrem samotného Gregora XI.

Katarína bola obdarovaná mnohými mystickými zážitkami, levitáciou, extázou a videniami počas svojich modlitieb. V roku 1375 v Kostole svätej Kristíny v Pízze Katarína stratila vedomie a dostala neviditeľné stigmy. Ježišove bolesti pociťovala fyzicky na svojom tela až do konca života, no až po smrti sa rany ukázali viditeľne na Kataríniných rukách a nohách.

V roku 1377 založila ženský kláštor mimo Sieny. Pripisuje sa jej viac ako 400 listov a Dialóg, ktorý je jej definitívnym dielom. Zomrela 29. apríla 1380 ako 33-ročná. V roku 1430 sa našlo jej telo neporušené. Kanonizovaná bola v roku 1461. Jej učenie malo taký vplyv, že ju pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1970 za učiteľku Cirkvi. Spolu s Teréziou z Avily dostali tento titul prvýkrát v histórii ženy. Je jednou z najvplyvnejších a najobľúbenejších svätíc v Cirkvi.