Peter vyrástol ako Šimon v Betsaide na severnom okraji Galilejského jazera. Betsaida („dom ryby“) bola predovšetkým rybárska usadlosť. Ako každý Žid sa nepochybne pravidelne zúčastňoval na sobotňajšej liturgii v synagóge, no jeho hlavným remeslom bolo rybárčenie. Venoval sa mu i v Kafarnaume, kam sa podľa všetkého presťahoval s rodinou. Život rybára bol poznačený námahou často celonočného bdenia na jazere. Tvrdá robota neprinášala vždy očakávaný výsledok. Tak ako v to ráno, keď ho oslovil Ježiš s prosbou, aby si mohol požičať jeho loďku a učiť z nej zástupy. Po katechéze sa obracia na Šimona so slovami: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4). Šimon napriek tomu, čo mu hovorí skúsenosť, privolí a stáva sa svedkom zázračného rybolovu. V úžase a vo vedomí vlastnej hriešnosti prosí: „Pane, odíď odo mňa“ (Lk 5, 8), no Ježiš ho povoláva, aby sa stal „rybárom ľudí“, práve v momente, keď si hlboko uvedomuje svoju nehodnosť. Spolu s ďalšími opúšťa všetko a nasleduje ho. Dostáva meno Peter a pri Ježišovi ho počas jeho účinkovania vidíme v role hovorcu Dvanástich.

Pavol pochádzal z Tarzu, nie bezvýznamného mesta na pomedzí Anatólie a Sýrie. Hoci sv. Hieronym naznačuje, že sa narodil v galilejskej Giskale, predtým než jeho rodičia emigrovali do oblasti Cilície na juhu dnešného Turecka, zdá sa pravdepodobnejšie, že jeho rodiskom bol práve Tarzus.

Šavol – meno, pod ktorým ho poznáme z rozprávania v prvej časti Skutkov apoštolov – bolo zrejme jeho židovské meno. Získal dobré vzdelanie nielen v helénskej kultúre, ktorou žil vtedajší rímsky svet, ale aj v Mojžišovom zákone, v škole veľkého rabína Gamaliela. Jeho takmer dokonalé curriculum vitae – „na ôsmy deň obrezaný, z Izraelovho rodu, z Benjamínovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, čo sa týka zákona farizej, čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone, žil som bezúhonne“ (Flp 3, 5–6) – ho predurčovalo na celkom slušnú kariéru. Ako farizej sa usiloval o čistotu viery, a tak prenasledoval tých, čo sa podľa jeho vnímania odklonili od tradícií otcov: Ježišových učeníkov. Vzkriesený Ježiš mu však práve uprostred jeho zaujatej horlivosti dal poznať jeho omyl. Skutky apoštolov tú udalosť umiestňujú neďaleko sýrskeho Damasku.

Pavol sám o tom hovorí skôr útržkovito, ako o vnútornom videní, osvietení či povolaní, ktoré dalo nový zmysel jeho životu. Sám píše: „Ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa“ (Flp 3, 12) a to, čo ho od tej chvíle pobáda a ženie vpred, je Kristova láska. Stáva sa apoštolom a neúnavným ohlasovateľom evanjelia. Hoci za odlišných okolností, oboch – Petra i Pavla – sa osobné stretnutie s Kristom hlboko dotklo a radikálne zmenilo ich život. Skúsenosť vlastného ohraničenia pred tvárou Ježiša v tom, na čom si zakladali – či to boli rybárske skúsenosti Petra, alebo Pavlova dôslednosť života podľa Zákona – ich uviedla do novej spolupráce s milosťou, kde sa ťažisko presúva od spoliehania sa na vlastné schopnosti k dôvere v moc Božieho konania v človeku. Po určitom období ich „učeníctva“ Antiochia vstupuje do života oboch, Petra i Pavla. Po Ježišovom nanebovstúpení Skutky apoštolov ukazujú Petra v pozícii lídra prvotnej Cirkvi. Svoju misiu vníma v duchu Ježišových slov: „Choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela“, a nie ľahko sa podriaďuje videniu, ktoré ho pobáda ísť do domu pohanského stotníka Kornélia; hoci nakoniec sa dá presvedčiť Božím znamením – keď vidí, „že sa dar Ducha Svätého vylial aj na pohanov“ (Sk 10, 45), udelí mu krst. Krátko nato Skutky apoštolov prestávajú sledovať kroky sv. Petra.

O Antiochii sa zmieňuje i sv. Pavol v Liste Galaťanom, keď opisuje spor, do ktorého sa s ním práve tam dostal. Treba poznamenať, že Antiochia patrila medzi prvé komunity, ktoré tvorili zmiešaní veriaci zo Židov i Grékov, teda pohanov.

V počiatkoch však práve prítomnosť veriacich z pohanstva bola prijímaná rozpačito zo strany tých, čo boli zo židovstva. Peter – spomenutý aramejským menom Kéfas – podlieha týmto ohľadom a v prítomnosti Židov sa začína odťahovať a oddeľovať od pohanov, čo mu Pavol rázne vyčíta (porov. Gal 2, 14). O reakcii Petra však nič nehovorí.

Jedno z mála stretnutí medzi Petrom a Pavlom, o ktorom máme záznam v Novom zákone, nesie sa tak v atmosfére stretu dvoch postojov: obavy z ohľadov iných na strane Petra a Pavlovej odvahy brániť tých, čo boli – aspoň spočiatku – v menšine. Zdá sa však, že bratské correctio, napomenutie, neznamenalo zlom v ich vzťahu. Konflikt nezničil ich vzájomný rešpekt (porov. 1 Kor 15, 5; 2 Pt 3, 15–16).

Stojí za zmienku, že sv. Pavol sa v Antiochii zrejme cítil ako doma. Potom ako ho do tamojšej komunity priviedol Barnabáš (porov. Sk 11, 19–26), pôsobil v nej ako učiteľ a Antiochia sa stala východiskovým bodom jeho misijných ciest. Niečo ako „základný tábor“, z ktorého vychádzal a opäť sa doň vracal.

V rámci svojho evanjelizačného pôsobenia pochopil, že Boh otvára dvere Cirkvi pre pohanov bez toho, aby museli zachovávať všetky židovské predpisy. No keďže sa problém „akceptovania pohanov“ vyostril i v samotnej Antiochii, šiel spolu s Barnabášom na konzultácie do Jeruzalema na prvý „apoštolský snem“.

Rozprávanie Skutkov apoštolov zaznamenáva pri tej príležitosti poslednú Petrovu reč, v ktorej Peter vnímavo číta vlastnú skúsenosť s Kornéliom vo svetle Božej prozreteľnosti a nachádza spolu s ostatnými kompromis v predmetnej otázke. Rozhodnutie, že pohanov nie je potrebné zaťažovať prijatím obriezky, znamenalo významný krok v misijnom pôsobení prvotnej Cirkvi. Pavol v Liste Galaťanom spomína, že Peter spolu s ostatnými podali jemu i Barnabášovi „pravicu na znak spoločenstva“ (Gal 2, 9). A Lukáš dodáva, že rozhodnutie prinieslo do Antiochie radosť a útechu. Obaja, Peter i Pavol, Antiochiu v istej chvíli zanechali a cesty ich nakoniec priviedli do Ríma, kde vydali svedectvo o Kristovi mučeníckou smrťou. Atribúty, ktoré ich definujú – kľúče a meč, poukazujú i symbolicky na ich vzájomné dopĺňanie sa.

Kľúče Petra sú symbolom jeho autority spojenej s mocou zväzovať a rozväzovať, čo sa vzťahuje na odpúšťanie hriechov. Ide o Božiu moc lásky, odhalenú Ježišom na Kalvárii a v Petrovom prípade potvrdenú – podľa tradície – smrťou ukrižovaním, podobnou Ježišovi. Petrove kľúče tak pripomínajú Božie milosrdenstvo a dar odpustenia, ktoré Peter zo strany Ježiša sám zakúsil.

Meč v Pavlovej ruke v ikonografii pripomína nástroj, ktorým bol zabitý. No pozorné čítanie jeho listov odhalí spojitosť meča s jeho ohlasovaním evanjelia. Na sklonku života robí reflexiu a píše: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval“ (2 Tim 4, 7). Nie boj so železným mečom, ale s Božím slovom, ktoré je „účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12). To slovo je nástrojom víťazstva v zápase so zlým.

Jednu z podnetných súhrnných úvah na margo vzťahu sv. Petra a Pavla ponúkol v homílii na slávnosť sv. Petra a Pavla emeritný pápež Benedikt XVI., a to cez kľúč „bratstva“: „Kresťanská tradícia vždy považovala sv. Petra a Pavla za neoddeliteľných. V skutočnosti obaja spoločne predstavujú celé Kristovo evanjelium. V Ríme neskôr ich spojenie ako bratov vo viere dosiahlo osobitný význam. Kresťanské spoločenstvo tohto mesta ich považovalo za akýsi protipól mýtických bratov Romula a Réma, ktorých považovali za zakladateľov Ríma.

Tiež môžeme vidieť iný protikladný paralelizmus, spojený so súrodenectvom: zatiaľ čo prvá biblická súrodenecká dvojica nám ukazuje dôsledok hriechu, pre ktorý Kain zabil Ábela, Peter a Pavol napriek veľkému rozdielu a vzájomnému vzťahu, v ktorom nechýbali konflikty, realizovali nový, autentický a podľa evanjelia prežívaný spôsob bratstva, uskutočniteľný milosťou Kristovho evanjelia, ktorá v nich pôsobila. Iba nasledovanie Krista vedie k novému bratstvu.“