Svätého Jána Krstiteľa zvykneme nazývať v tradícii Cirkvi προδρομος – predchodca. Svedčí o tom ako duchovná literatúra, tak aj mnohé obrazy a najmä ikony. Predchodca z gréckeho slova προδρομος (prodromos) označuje niekoho, kto kráča na ceste vpredu a ostatní ho nasledujú.

Vo vojsku, u skautov, v horách či v karavánach to býva ten, kto je vedúci, kto pozná cestu lepšie ako ostatní. V prírode sa však vyskytuje aj niečo opačné. Ranné zore predchádzajú východ slnka, ale nie sú hlavným svetlom. Sú predzvesťou slnečného jasu, jeho prvým náznakom.

Pri vedení motorového vozidla v noci nám pomáhajú lúče reflektorov, a hoci za zákrutou nevidíme ich zdroj, upozorňujú nás na blížiace sa auto, ktoré prichádza oproti nám. Podobne môžeme vysvetliť rozdiel medzi svetským a duchovným vedením.

Zakladateľ organizácie alebo spolku je ten hlavný, ktorý mu dal ideu a vznik. Učiteľ vie tiež všetko lepšie než tí, ktorí sa od neho učia. Aj Cirkev vedie a učí ľudí, tvorí hnutia a spoločenstvá. Musí však mať stále na zreteli, že v skutočnosti ľudí vedie ten, ktorý prichádza. Ježiš Kristus.

Svätý Ján Krstiteľ nehľadí na renomé

V dejinách kresťanstva veľkí duchovní vodcovia mali vždy na pamäti, že sú pri výučbe len prvým krokom a ostatné dokončila Božia milosť. Tejto dočasnej funkcie si bol plne vedomý aj svätec – Pánov predchodca. Vedel, že Mesiáš príde až po ňom: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Lk 3, 16).

V semitskej kultúre je vyzutie obuvi a umytie nôh znakom veľkej pokory. Vyjadruje to aj staré gesto – kľaknúť si na kolená. Človek sa tak fyzicky umenšuje, stáva sa malým, aby uznal, že ten druhý je väčší. I my si kľakáme pred Bohom, klaniame sa mu a uznávame, že je najvyšší Boh.

Hoci je poníženosť a skromnosť pred ľuďmi kresťanskou čnosťou, prílišné získavanie si sympatií pred „veľkými“ tohto sveta, poklonkovanie sa politickým a ideologickým mocipánom, poklonkovanie sa oligarchom je znakom slabosti a pokrytectva. Opravdivá pokora a poníženosť sú totiž rezervované jedine Bohu!

Všimnime si, že Ján Krstiteľ nehľadí na svoje renomé v očiach Herodesa, v pravde pred Bohom vie jasne povedať pravdu, aj keď ho to môže stáť veľmi veľa. V histórii ľudstva, ako aj v dnešnej dobe sa mnohí pasovali do pozície „vodcov“, ktorí však neviedli spoločnosť k Bohu a spoločnému dobru.

Svoje politické a mocenské pozície využili na svoje osobné obohatenie, upevnenie vlastného postavenia, a hoci často obľúbení ľuďmi, uškodili spoločnosti, pretože sa stali predchodcami samých seba alebo Božieho nepriateľa.

Mali ďaleko od pokory pred Bohom, sami sa pasovali za bohov a mysleli si, že stoja nad zákonmi Božími, ktoré bez ostychu ignorovali.

Pravá pokora

Ako príklad pravej pokory a úctivosti sa nezriedka uvádza príhoda z francúzskeho kráľovského dvora. Malá princezná sa osopila na svoju vychovávateľku: „Keby si vedela, že som dcéra tvojho kráľa, tak by si sa ku mne správala úctivejšie!“ Odpoveď vychovávateľky bola veľmi pohotová: „Keby si ty vedela, že som dcéra tvojho Boha, tak by si si ma viac vážila!“

Krstom sme sa stali synmi a dcérami Boha. Môžeme sa teda pokorovať a skláňať pred ľuďmi? Skutočne úprimne sa to deje iba tam, kde v nich vidíme Božích poslov. Dokonca aj v chudobných, chorých a bezvýznamných tohto sveta máme poznávať samotného Krista. Táto pokora umenšením pozdvihuje smerom hore.

Ako má kresťan vidieť v blížnych samotného Boha? Pri krste sa kresťan rodí „z vody a z Ducha“ (Jn 3, 5). V tomto je sila sviatostí. Umývanie, liatie vody je symbol, obraz snahy očistiť dušu. Ale voda sama by neprenikla do srdca, keby sa s ňou nespojila sila Božej milosti, ktorá nás umyje vnútorne.

Svätý Ján krstil, to znamená, symbolicky umýval ľudí, ktorí uznávali, že sa potrebujú očistiť. To vyznanie hriešnosti a snaha stať sa lepším je už sama osebe veľká vec. Ale nemôže to stačiť na to, aby sme boli čistí pred Bohom.

Keď Kristus poslal učeníkov do celého sveta, aby krstili (porov. Mt 28, 19), sľúbil im, že bude s nimi a že im pošle Ducha Svätého. Ten dá ich krstu zvláštnu moc, sviatostnú silu. Podobne je to aj pri ostatných sviatostiach a v istom zmysle pri každom našom konaní.

Príslovie vraví: „Lekár lieči, ale Boh uzdravuje!“ Povedané obrazne, všetko, čo robíme, je liečenie. Chceme sa udržať pri živote, zlepšiť svoju situáciu, v dobrom zdraví sa dožiť vysokého veku. Liečime sa, ale uzdravuje nás jedine Božia moc.

A všetko sa to deje pre zásluhy Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa pre nás narodil, žil na tejto zemi, trpel, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych.

Prorok a muž viery

V týchto pohnutých časoch, poznačených každému dobre známym ochorením, sa nám pred oči kladie príklad muža viery a proroka sv. Jána Krstiteľa, ktorý nám ukazuje jasnú cestu. Cestu pokánia, na ktorej – a jedine na nej – nás čaká spása.

Kresťan dnešnej doby je postavený do situácie, keď aj sám má byť ako predchodca Pána Ježiša – verný Pravde a vykročiť opravdivo v ústrety Ježišovi a o ňom svedčiť. Pripomínam, že jasne a jednoznačne.

Dnešná doba nepotrebuje príklad relativistických a „prebiehavých“ kresťanov, ktorí podľahli duchu svetskosti. Chce autentických kresťanov – katolíkov živej viery, pevnej nádeje a plápolajúcej lásky, ktorá zaháňa strach, ktorý, žiaľ, dnes zväzuje mnohých. Sme pozvaní upokoriť sa pred Bohom, ktorý je Pravda.

Zmeniť zmýšľanie, a tak prijať a spoznať toho, ktorého Otec poslal. Ježiš Kristus je jediná cesta, ktorá má zmysel a cieľ. Svätý Ján Krstiteľ nás svojou pokorou pred Spasiteľom sveta naučil v ňom vidieť Mesiáša, Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta. V krste sme sa skrze Krista, s Kristom a v Kristovi stali Božími deťmi, jeho bratmi a sestrami, členmi veľkej rodiny Božích detí – Cirkvi a dedičmi nebeského kráľovstva.