Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí. (Lk 2, 41-52)

Keď sme s manželkou teraz počas sviatkov stretávali známych, mnohým sme želali, aby Ježiš bol u nich stále doma. Lebo sme presvedčení – nielen teoreticky, ale aj na základe života v rodine, kde, ako dúfame, Ježiš je stále doma –, že to je najjednoduchšia cesta k pokoju a svätosti. Som či sme s Ježišom – život je krásny, hoci ťažký. Nie som či nie sme s Ježišom – život sa stáva peklom aj uprostred bohatstva a plného zdravia.

Pri jednom stretnutí na ulici sme s manželkou počuli obligátne: „Len aby sme boli zdraví…,“ na čo som zareagoval: „A bez hriechu…“ Je zaujímavé sledovať ľudí, keď začujú takúto nečakanú vetu či želanie. Myslím si, že občas potrebujeme počuť takéto nezvyčajné priania. Aby nás prebudili a ukázali nám, že existuje niečo oveľa dôležitejšie ako zdravie a šťastie. A to niečo je dokonca niekto – Ježiš medzi nami, Ježiš v nás.

Len z tohto pohľadu môžeme pochopiť napríklad Annu z dnešného prvého čítania. Oddojčila chlapca a ešte malého ho priviedla k Helimu, aby slúžil Pánovi. Z ľudského hľadiska nezmysel. Z Božieho pohľadu to najlepšie, čo sa malému Samuelovi mohlo stať. Dokonca aj my to tvrdíme, keď dnes v responzóriu spievame: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome, Pane“ (Ž 84, 5). Byť blízko pri Bohu je znakom blaženosti.

Možno si hovoríš, že ty predsa nemôžeš odísť a žiť niekde v kostole. Nie, nemôžeš a ani to nikto od teba nechce. Ale môže sa stať niečo iné, obdivuhodné – môžeš zakúšať blaženosť tým, že Boh príde a bude prebývať v tvojom dome. Tvoja rodina môže byť svätá – to jest iná, oddelená pre Pána. Tvoja rodina môže totiž v tých istých okolnostiach ako rodiny pohanov okolo teba žiť ináč, lebo v tvojej rodine býva Boh. Predovšetkým v srdciach členov tvojej rodiny – preto je dôležité časté prijímanie sviatostí, ktoré posilňujú Boží život v nás. A Boh býva potom tiež v spoločenstve takej rodiny, ako to sľúbil Pán Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Zdá sa ti to ťažké? Je to ťažké. Ale zároveň veľmi jednoduché. My už totiž sme Božími deťmi (pozri 1 Jn 3, 1). Máme všetko potrebné na to, aby sme žili sväto – a boli blažení, lebo s nami je Boh!

Všimni si ešte Ježišove slová, ktoré povedal, keď ho Mária s Jozefom našli v jeruzalemskom chráme: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Písmo ďalej hovorí, že „sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“. Bol tam, kde išlo o jeho Otca. Bol v Nazarete, v rodine. Bude aj v tvojej rodine, ak ho budeš hľadať a pozveš do svojho domu. Ježiš je totiž živý a je s nami. Tak prečo ho nechať len v kostole, keď môže byť doma v tvojom dome?

Možno túto nedeľu po obede ostaňte chvíľu pri sviatočnom stole a opýtaj sa svojej rodiny, či by chceli, aby Ježiš u vás doma býval. Pouvažujte spolu, čo musíte urobiť, aby sa taký skvelý hosť stal u vás doma trvalým obyvateľom. Možno zistíte, že už nemusíte robiť nič – že Ježiš u vás doma už býva. Tešte sa z toho! Zaspievajte mu! Povedzte niekomu, akého vzácneho člena rodina máte!

zdroj: dcza.sk