Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (Lk 20, 27–38) približuje teologickú dišputu medzi Ježišom a saducejmi ohľadom života vo večnosti.

Kým predchádzajúce nedeľné úryvky sme sprevádzali Ježiša na jeho ceste do Jeruzalema, teraz Boží Syn už učí v jeruzalemskom chráme. Posledná udalosť z Ježišovho destva v Lukášovom evanjeliu je nájdenie v chráme. Dvanásťročný Ježiš sedel medzi učiteľmi v chráme, počúval ich a kládol otázky (porov. Lk 1, 46). Jeho prvé slová boli: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49) Kristus bol uprostred diskusie s učiteľmi zákona, ktorí boli zaskočení jeho múdrosťou. Obsah Ježišových slov môžeme parafrázovať nasledovne: Mám byť všade tam, kde ide o Otca, kde sa vedú diskusie o Bohu, kde si človek kladie otázky o zmysle Pánových prikázaní. Áno, Kristus chce byť prítomný aj v našich diskusiách o náboženstve a duchovných veciach, v otázkach, ktorými sa obraciame na Boha. Teraz evanjelista znova vykresľuje už dospelého Ježiša, ktorý učí v chráme a svojou božskou autoritou dáva najavo, že v skutočnosti On je pravý a nový chrám.

Saduceji

Lukáš spomína židovskú náboženskú skupinu saducejov iba v tomto úryvku. Na scéne dejín sa objavili spolu s ďalšími dvoma náboženskými skupinami – s farizejmi a esénmi niekedy v polovici 2. storočia pred Kr. Židovský historik Jozef Flávius (37–100 po Kr.) ich predstavuje ako blízkych vplyvným a veľkňazským rodinám a na ich adresu tvrdí, že na svojej strane mali boháčov, ale nie obyčajných ľudí. Usilovali sa byť umiernenými helenistami, ktorí po náboženskej stránke praktizujú židovstvo, ale po kultúrnej stránke boli pod vplyvom helénskeho prostredia. Saduceji odmietali interpretáciu Mojžišovho zákona, ako ju podávali farizeji. Od farizejov sa odlišovali v dôležitých náboženských otázkach. Popierali odmenu a trest po smrti; neverili v existenciu anjelov a duchov; neprijímali nesmrteľnosť duše, lebo boli presvedčení, že duša zomiera spolu s telom. Keďže záväzne prijímali len to, čo sa uvádza v piatich knihách Mojžiša (Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium), odmietali aj vzkriesenie tela, lebo podľa nich to Mojžišove knihy nespomínajú. Toto je historický a náboženský kontext nášho nedeľného úryvku.

Viera vo vzkriesenie

Saduceji ako argument proti vzkrieseniu tela použili princíp tzv. švagrovského manželstva (niekedy sa nazýva aj levirátne z latinského slova „levir“ = „manželov brat“), ktorý uvádza Kniha Deuteronómium: „Ak budú bývať bratia spolu a jeden z nich zomrie bezdetný, manželka zomrelého sa nevydá za cudzieho, ale vezme si ju druhý brat a dá potomstvo zomrelému bratovi: prvorodeného syna, ktorého bude mať od nej, pomenuje po zomrelom bratovi, aby jeho meno nebolo vytreté z Izraela.“ (Dt 25, 5–6) Saduceji vyhrotili predpis extrémnym prípadom siedmich manželov. Ich úmyslom je spochybniť autoritu Ježiša Krista a zároveň ho vtiahnuť na svoju stranu sporu s farizejmi. Dôležitou skutočnosťou je, že Kristus argumentuje príkladom, ktorý sa nachádza v jednej z piatich Mojžišových kníh, ktorých záväznosť saduceji rešpektovali. Išlo o 3. kapitolu Knihy Exodus, kde Boh povoláva Mojžiša, aby vyslobodil izraelský národ a predstavuje sa mu slovami: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ (Ex 3, 6) Navyše pridá zmienku o anjeloch, ktorých existenciu saduceji taktiež popierali. Niektorí Ježišovi súčasníci si predstavovali večný život ako predlĺženie súčasného života do nekonečna. Saducejom predstava manželstva a plodenia ako súčasť zachovania rodu aj vo večnosti pripadala absurdná. Pán Ježiš vo svojej odpovedi najskôr jasne poukázal na rozdiel medzi „týmto vekom“, tzn. pozemským životom a večným životom. Odmieta predstavu nekonečného pokračovania terajšieho života. „Večnosť“ patrí jedine Bohu. Človek môže dosiahnuť túto plnosť jedine v spoločenstve s Bohom, pričom nejde o plnosť kvantitatívnu, ale kvalitatívnu.

Odmietanie Boha a vzkriesenia dnes

Skutky apoštolov, ktoré sú druhým zväzkom Lukášovho diela (prvým je jeho evanjelium), opisujú v 17. kapitole apoštola Pavla, ktorý v Aténach zvestoval Kristovo evanjelium. Keď Pavol prišiel na tému vzkriesenia, Aténčania reagovali nasledovne: „Niektorí sa posmievali, iní hovorili: »Vypočujeme ťa o tom inokedy.«“ (Sk 17, 32) Viera vo vzkriesenia je pre kresťanstvo zásadná. Hovorí o tom, že Boh je budúcnosťou pre človeka, tzn. že terajší náš pozemský život je zameraný na Boha. Dnešný evanjeliový úryvok zdôrazňuje, že v porovnaní s terajším životom v prípade večného života pôjde o novú a defintívnu kvalitu vzťahu s Bohom a v ňom aj s druhými ľuďmi. Ježišovo zmŕtchvstanie je prísľubom, že každý človek zjednotený s ním môže vstúpiť do života samotného Boha. Preto je centrálnym bodom kresťanského ohlasovania.

Kresťanstvo učí, že terajší pozemský život má vplyv na večný život. Vytváranie vzťahu a jednoty s Bohom sa začína už tu na zemi. Preto generácie pred nami poukazovali na prepojenie terajšieho života s večnosťou: „Aký život, taká smrť. Aká smrť, taká večnosť.“ Emeritný pápež Benedikt XVI. hovorí, že žijeme v dobe, v ktorej človek chce totálnu emancipáciu aj od Boha. Preto popiera jeho existenciu a popiera nádej na vzkriesenie. Ale vykúpenie neprichádza prostredníctvom uspokojenia našich egoizmov (porov. Benedikt XVI, Eschatológia, s. 61-63). Stretávame sa s moderným saducejizmom, tzn. odmietaním vzkriesenia, lebo to so sebou prináša vážne dôsledky. Viera vo vzkriesenie má totiž dopad na terajší náš život, jeho zmysel, zameranie a cieľ, ktorým je definitívne naplnenie v Bohu.

autor: František Trstenský