…pokračovanie článku z minulého týždňa

Nie osud, ale človek rozhoduje o smerovaní svojho života

Každý človek má svoju vlastnú realitu. Život každého je originálny; každý má svoj vlastný kríž, radosti i starosti. Ale každý má aj svoje danosti, talenty, dary, schopnosti, možnosti, príležitosti… otvorené alebo zamknuté dvere niekam inam. A hlavne, má srdce, rozum a slobodnú vôľu, ktoré rozhodujú o tom, ako s týmto všetkým naloží; t.j., ktoré z týchto pokladov využije v prospech dobra alebo ktoré zneužije, zanedbá, nechá bez povšimnutia. Človek za každých okolností vie udať smer svojím postojom k danej situácii. Tým ovplyvňuje realitu svojho života, doslova určuje svoj život. Svojím postojom udáva ďalšie smerovanie, predznamenáva svoju budúcnosť. A tak sa nikdy nemôže vyhovárať na vinu nejakého osudu. Ak sa nekompromisne pozrie zoči-voči svojmu životu a prijme ho ako príležitosť k osobnému rastu, môže ho stvárniť ako prekrásne umelecké dielo – v človeku sa skrýva neuveriteľne veľa tvorivej energie. Prijatie situácie odhaľuje nový obzor možností, ktoré treba už len triezvo posúdiť a v plnom nasadení ich premeniť na realitu.

Otázku zmyslu svojho života si musí človek vyriešiť sám

Sám so sebou a s Bohom. Životná úloha, ktorú si musí každý odžiť sám za seba. S prijatím pravdy, že pozemský život je len „predstupňom“ života skutočného; že je len prípravou na život večný, ktorý nikdy neskončí, sa človek celý život snaží o to, aby sa vykliesnil z väzenia panciera svojich slabostí a nerestí; aby nastolil vnútorný mier, zmieril sa so sebou a so všetkým, čo v ňom je. Skrátka, aby seba, svoje vzťahy a prostredie, v ktorom žije, pretavil láskou… Áno, život je veľký krutý boj pokory a pýchy. Avšak ten kúsok večnosti, ktorý v sebe človek nosí, dokáže zázraky. O čo krajší život by mali ľudia, keby konečne začali veriť v zázraky! …a snáď by stačilo, keby si ich začali všímať. Raz, na horizonte spomienok si každý svoje zázračne prežité okamžiky lepšie uvedomí. No predsa len, nebolo by lepšie si ich naplno užívať, pokiaľ sa nenávratne nepremenia len na nostalgickú spomienku pekných čias?

Prevziať plnú zodpovednosť za svoj kúsok drahocenného života

Mnohí ľudia doslova zabíjajú svoj čas, no v skutočnosti je to čas, ktorý „zabíja“… Snaha žiť prítomný okamih jasne, zreteľne vo všetkých jeho obrysoch a dimenziách zabráni tomu, aby ľudia premárnili život, zbytočne mrhali svoje sily a plytvali životnú energiu na veci nepodstatné. Jedná sa o veľké vynaložené úsilie nenechať zatemniť svoje srdce a myseľ sebou, svetom ani démonmi. Je to ľudské bremeno záväzku, aby ľudia dobre využili čas, ktorý im bol daný – a to nenahlodaný a nesužovaný starosťami o každodenné záležitosti (Mt 6,25). Násilie a krutosť vo svete by sa tak mohli vyvážiť dávkou lásky a dobra, ktoré musia ľudia zo seba niekedy priam krvopotne vydobyť. Ach, už len tie slová prebodávajú! Treba vnímať realitu dobra aj zla bez toho, aby sa človek vzdával. Krása vo svete je rovnako reálna a prítomná ako aj zlo, bolesť a utrpenie. Utekať a skrývať sa pred životom nemá zmysel. Pozemský život je nesmierne ťažká skúška sebaobetavej lásky – nestačí druhým hodiť len omrvinky seba a hneď utekať preč. Je to celoživotný proces každodenného padania a vstávania, hrdinského premáhania seba samého, kedy sa človek v istých okamžikoch sám v sebe stáva gladiátorským bojiskom, ktoré prináša ako svoju celoživotnú obetu… a tá dáva jeho životu zmysel. Pretože „hodnota človeka nie je v tom, čo urobil pre seba, ale pre iných“ (A. Einstein).

…a život ide ďalej…

Áno, človek dokáže byť zo života unavený ako pes, no aj to patrí k životu. V každom storočí žili ľudia unavení, utrápení, zničení chodením po Božej zemi, no napriek tomu, cítili závan večnosti, ktorý ich vždy posilnil, osviežil a pozdvihol, keď padli. …a život ide ďalej… Niekde hlboko v človeku je niečo, čo ho nikdy neopustí a nesklame, hoci nemá vždy povznesenú náladu. Aj pľuzgiere života sú dôkazom toho, že stojí za to a že napriek všetkému má zmysel a je krásny. Život, smrť, radosť, utrpenie, mozole a omamná vôňa kvetov strieda množstvo (zbytočných) krutostí… a to všetko tvorí jeden celok; nedá sa ani slovami vysvetliť, že to všetko spolu súvisí. Všetko človek nosí so sebou – život, smrť, nebo, peklo, Boha i démonov… celé storočia. Človek sa musí sám existenčne vyrovnať s okolnosťami a vlastnou silou sa zasadiť za ich zlepšenie. Základ je začať sám od seba, každý deň odznova…

Autor: Júlia Kubicová