Evanjeliový úryvok Šiestej veľkonočnej nedele (Jn 14, 23 – 29) ponúka ďalšiu časť z Ježišovej rozlúčkovej reči vo Večeradle. Ústrednu témou je dar Tešiteľa, Ducha Svätého.

Výber evanjeliového úryvku je pochopiteľný, keďže o dva týždne (9. júna) budeme sláviť slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Jeho príchod nie je náhodný, ale predpovedaný Božím Synom ešte pred jeho umučením.

Učiteľ odpovedá

Nedeľný úryvok je súčasťou Ježišových slov v jeruzalemskom Večeradle, ktoré povedal apoštolom pri Poslednej večeri. Boží Syn prisľubuje svojim nasledovníkom, že po jeho odchode im Otec v jeho mene pošle Ducha Svätého. Výraz „v mojom mene“ porozumieme, keď si prečítame celkový kontext. Na začiatku 14. kapitoly Pán Ježiš hovorí, že je „cesta“, preto „nikto nepríde k Otcovi iba cezo mňa.“ (Jn 14, 6) Na námietku Filipa, aby im ukázal Otca, Kristus odpovedá: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn 14, 9) Z toho dôvodu o osobe Ducha Svätého Katolícka cirkev vyznáva, že „vychádza z Otca i Syna…“

Náš úryvok je v Jánovom evanjeliu odpoveďou, ktorú dáva Pán Ježiš jednému zo svojich apoštolov: „Júda, nie ten Iškariotský, sa ho spýtal: „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?“ (Jn 14, 22) Už samotný dialóg Božieho Syna so svojimi apoštolmi je veľmi inšpiratívny. Ježiš je trpezlivý a múdry Učiteľ, ktorému apoštoli kladú otázky. On im odpovedá a vysvetľuje. Takto by mali vyzerať naše kresťanské rodiny, kde pri stole diskutujú rodičia a deti o duchovných veciach, o Božom slove, o náuke Cirkvi, kde sa deti pýtajú a rodičia trpezlivo a múdro vysvetľujú. Rodina je prvým miestom katechézy, je prvým spoločenstvom Cirkvi. Hneď druhým miestom katechézy sú naše farnosti. Aké dôležité je v nich vytvárať priestor na prehĺbenie poznania právd viery, na hlbšie spoznávanie Svätého písma, náuky Cirkvi, kde sa veriaci úprimne a so záujmom pýtajú a duchovní otcovia odpovedajú, vysvetľujú a učia. Večeradlo je vzorom rodinnej a farskej katechézy. Túto vetu povedal Ježiš vo chvíli, v ktorej by sme to asi najmenej čakali. Najprv umyl nohy svojim učeníkom. Bola to činnosť vyhradená otrokom. Ježiš nebol otrok a nohy neumýval učeníkom preto, lebo by to musel robiť. Nerobil to ani primárne preto, aby sa ponižoval, ale „pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti“ (por. Jn 13, 1). Už tu naznačil, že láska sa nepozerá na príkazy, zákazy, spoločenskú mienku, na bontón, ale všetko, aj tie najšpinavšie práce urobí preto, lebo miluje. Kým sa ostatní evanjelisti ponáhľali hovoriť o Eucharistii ako o chlebe a víne, Ján začal hovoriť o Eucharistii úplne z iného konca. Niektorí biblisti dokonca tvrdia, že ide o najdôležitejší prechod k „druhej polovici evanjelia.“ Ježiš potreboval najprv vysvetliť, čo všetko a kvôli čomu sa vo svete zanechal v podobe chleba a vína. Chlieb života je v Jánovom svete chlebom lásky, ktorá je schopná aj obetovať život, a to často po malých kvapôčkach. Jednou z nich môže byť aj umytie nôh niekomu, koho milujeme.

„Druhý Ježiš“

Grécke slovo „Parákletos“, ktoré slovenský preklad Svätého písma uvádza ako „Tešiteľ“, sa skladá z dvoch častí: „para“ – „popri, pozdĺž“ a „kaléo“ – „volať“. Výraz sa vyskytuje v Novom zákone päťkrát. Štyrikrát v Evanjeliu podľa Jáana a raz v Prvom Jánovom liste 2, 1. V právnom prostredí má význam „advokát“ alebo „obhajca“ pri súdnom procese. Išlo o osobu, ktorá koná v mene stránky a zastupuje ju, resp. radí jej pri súdnom procese. Zdá sa, že tento význam je najbližší pre porozumenie nášho textu. Pán Ježiš prisľubuje, že po svojom odchode pošle spoločenstvu veriacich svojho „advokáta, zástupcu“, ktorý im bude radiť, obhajovať a istým spôsobom zastupovať samotného Krista. Preto sa niekedy v duchovnej literatúre používa pre Ducha Svätého označenie „druhý Ježiš“. Tento význam podporujú aj dve slovesá, ktoré sa spomínajú v evanjeliovom úryvku a charakterizujú úlohu Parákleta: „didasko“ – „učiť“ a „hypomímnesko“ – „pripomenúť.“ Svätý Ján Pavol II. vo svojej encyklike „Dominum et Vivificantem“ túto úlohu Ducha Svätého vysvetľuje aj tak, že „bude pomáhať pochopiť správny zmysel obsahu Kristovho posolstva a zaistí mu kontiinuitu a totožnosť uprostred meniacich sa podmenok a okolností.“ (4. bod) Sú to dôležité slová. V dnešnej dobe pri šírení rôznych mienok prijať správny zmysel Kristovho evanjelia a verne ho žiť v spoločnosti je dielom Ducha Svätho v nás. Neustále sa otvárajme pôsobeniu tohto Božieho Advokáta a Obhajcu.

Skončenie viditeľnej pozemskej prítomnosti Ježiša Krista nie je jeho „pohrebom,“ na ktorom ho oplakávame a potrebujeme, aby nás niekto potešil. Avšak ani úlohu Ducha Svätého nemožno chápať tak, že „nahradil“ Ježiša Krista, ktorý predsa prisľúbil, že ostáva s nami až do skončenia sveta. Pôsobením Parákleta sa umocňuje a neustále aktualizuje Ježišova prítomnosť. Z toho dôvodu v tzv. nicejskocarihradskom vyznaní viery sa Duch Svätý nazýva „Oživovateľ“.

Pokoj, ale iný

Po svojom zmŕtvychvstaní Pán Ježiš pri stretnutí so svojimi apoštolmi používa pozdrav „Pokoj vám“ (porov. Jn 20, 19. 21. 26). V prípade nášho úryvku však Kristus hovorí o tom, že „zanecháva“ a „dáva“ pokoj. Nejde teda o pozdrav, ale tieto slová je potrebné spojiť s osobou Ducha Svätého, o ktorom práve hovoril. Duch Svätý nie je len ten, ktorý prináša pokoj, ale On je Pokojom, ktorý Kristus zanecháva ako dar svojim učeníkom.

Pán Ježiš zdôrazňuje, že jeho pokoj je odlišný, než pokoj, ktorý dáva tento svet. Uvažujme, v čom je rozdiel. Aký pokoj ponúka tento svet? Prečo sa Ježiš od neho dištancuje? A čo my?

autor: František Trstenský