Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (Lk 6, 27–38) prináša usmernenia Pána Ježiša pre tých, ktorí jeho posolstvo berú seriózne a chcú podľa neho žiť.

Nosnou témou úryvku je láska k nepriateľom. Pritom je dôležité, že nejde len o nejaké dohodnuté spoločenské správanie. Východiskom láskavého postoja je snaha veriacich napodobňovať Boha, ktorý „je dobrý aj k nevďačným a zlým“ a je milosrdný Otcom k všetkým.

Milujte svojich nepriateľov

Židovská anekdota uvádza, že za rabínom Hilelom Starším (žil v rokoch 110 pred Kr. – 10 po Kr.) prišiel človek, ktorý sa chcel obrátiť na židovstvo. Požiadal rabína, aby mu zhrnul učenie Tóry, kým vydrží stáť na jednej nohe. Hilel mu vtedy odpovedal: „Čo nechceš, aby ľudia robili tebe, nerob ani ty im. To je zhrnutie celej Tóry. Ostatné je len výklad. Choď a nauč sa to.“ Evanjelista Lukáš zachytil túto zásadu, ktorú voláme zlaté pravidlo, aj z Ježišových úst v pozitívnej formulácii: „Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!“ (Lk 6, 31) Láska k druhému človeku vychádza z posolstva Knihy Genezis, ktorá hovorí, že človek bol stvorený na Boží obraz. Nemôžeme hovoriť o láske k Bohu a pritom mať v nenávisti jeho obraz, ktorým je každý človek. Kresťanstvo navyše zdôvodňuje lásku ku každému aj tým, že samotný Boží Syn sa stal človekom. Nenávidieť druhého by znamenalo nenávidieť Krista: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)

K druhým ľuďom nestačí zaujať len pasívny postoj. Od svojich nasledovníkov Kristus očakáva aktívny prístup. Je vyjadrený jeho výzvou: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím…“ (Lk 6, 27) Nie každý sa stotožní s Kristovým evanjeliom. Je určené pre tých, ktorí ho chcú nasledovať. Tento aktívny postoj Pán Ježiš zdôrazňuje učeníkom mnohými slovesami v rozkazovacom spôsobe: milujte, robte dobre, žehnajte, modlite sa. Je to reakcia na nenávistný prístup zo strany druhých: Nenávidia vás? – Milujte!; Preklínajú vás? – Žehnajte!; Potupujú vás? – Modlite sa!

Novosť Kristovho posolstva

Cestu nenásilia a neodporovania zlému nájdeme aj v grécko-rímskej literatúre, v dielach Cicera, v stoickej filozofii atď. V Starom zákone sa vo vzťahu k nepriateľom stretneme skôr s výzvami zdržať sa nenávistného konania: neraduj sa z nešťastia druhého, zdrž svoj jazyk, neodplácaj sa zlým za zlé, nevyhľadávaj hriešnikov a pod. V tomto predstavuje kresťanské posolstvo výrazný posun. Pre Krista len nereagovať je nedostatočný postoj podobný hriešnikom a pohanom, lebo znamená nepochopenie a neprijatie Božieho kráľovstva, ktoré ohlasuje. Dôležité je dobrom premáhať zlo.

V nedeľnom úryvku tento aktívny prístup Pán Ježiš vysvetľuje konkrétnymi príkladmi: „Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť.“ (Lk 6, 29 – 30) Vrcholným príkladom pre kresťanstvo je samotný Kristus, ktorý na kríži odpúšťa svojim nepriateľom. V tejto línii Skutky apoštolov vykresľujú prvého mučeníka Štefana ako vzor správneho nasledovania svojho Majstra. V tomto duchu pokračovali generácie svätcov. Osvojiť si Ježišovu náuku a postoje ostáva trvalým záväzkom aj pre nás. Ak chceme byť verní jeho evanjeliu a neriediť ho vlastnými interpretáciami, niet inej cesty.

Byť ako Otec

Slovo „kresťan“ sa odvodzuje od slova „Kristus“. Kresťan je ten, ktorý patrí svojim životom a správaním Kristovi a usiluje sa s ním stotožniť v duchu slov apoštola Pavla:„Veď pre mňa žiť je Kristus.“ (Flp 1, 21); „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal 2, 20) Chcem však ukázať ešte na jednu peknú podobnosť mena „kresťan“ s gréckym prídavným menom „chrestós“, čo v preklade znamená „dobrý“. Pán Ježiš hovorí o tejto vlastnosti ako o vlastnosti Boha. Pre kresťana princípy jeho života a správania nevychádzajú z pravidiel, ktoré si odhlasovala väčšina. Princípom je Boh, ktorý je „chrestos“ – „dobrý“ a „oiktírmon“ – „milosrdný“. Buďme synmi a dcérami Najvyššieho, nie deťmi svojej doby.

autor: František Trstenský
zdroj: postoj.sk