Halloween nie je pohanským sviatkom, ale staroanglickou verziou nášho sviatku Všetkých svätých. Kto nám ho ukradol a ako ho môžeme dnes sláviť?

Pred sviatkami Všetkých svätých – niektorí už to dnes ani nevedia celkom dobre vysloviť a sem-tam už počuť aj „šesťsvätých“ – je často starosťou katolíkov – rodičov, kňazov, učiteľov, katechétov, detí – čo s tým nešťastným Halloweenom a všetkými „párty“, oslavami, maskami, výzdobami, ktoré sa ponúkajú našim deťom a rodinám v obchodoch, televízii, na internete, ba i v snahe o kultúrne obohatenie života našich škôl.

Niektorí to príliš „neriešia“, iní sa na to hnevajú, lebo to nie je naša kultúra, ale „amerikanizovanie“ zvonka a sú aj takí, ktorí to vidia ako škodlivé (strašenie, bosorky, príšery, pavúky), ba nebezpečné a ezoterické, okultné, dokonca ako démonickú oslavu „Pána temnôt“.

Čo je to vlastne ten Halloween a ako sa k týmto novým kultúrnym prejavom prítomným v našej spoločnosti má postaviť katolík, zvlášť katolícky rodič či vychovávateľ?

Pohľad na nasledujúce dušičkové a halloweenske dni v kultúrnom, náboženskom a historickom kontexte ich vývoja môže pomôcť objaviť hlboké a naliehavé výzvy, ktoré Cirkev adresuje veriacemu katolíkovi na 2. vatikánskom koncile (Gaudium et Spes, 61): „Nech teda kresťania spolupracujú na tom, aby kolektívne kultúrne prejavy a podujatia, také vlastné súčasnej epoche, prenikol ľudský a kresťanský duch.“

Niet divu, že masívna sekularizácia a strata kresťanského štýlu života v našej spoločnosti vytvára tlak na kresťana, ktorý chce zostať verný svojej viere a ktorý sa podvedome dostáva do silno obranného postoja, ktorý ho paralyzuje a oslabuje.

Stret kultúr

Pápež František to konštatuje vo svojej analýze postavenia katolíka v dnešnom svete a poukazuje na nebezpečenstvo tohto defenzívneho postoja: „Kresťanský ideál bude vždy pozývať na prekonávanie podozrievavosti, trvalej nedôvery a strachu z napadnutia; teda k zmene tých obranných postojov, ku ktorým nás vedie dnešný svet.“

Pápež František vo svojich výzvach k otvorenosti iba pokračuje vo výzvach a sebavedomí, ktoré chcel vliať katolíkovi do srdca 2. vatikánsky koncil či pokoncilové dokumenty, ako Evangelii nuntiandi pápeža Pavla VI.

Konštitúcia Gaudium et Spes sa doširoka venuje práve problematike vzťahu viery a kultúry a sebavedome konštatuje (č. 88): „Cirkev je poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry.

Kristova dobrá zvesť neprestajne obnovuje život a kultúru padlého človeka. Bojuje proti omylom a zlám, ktoré pochádzajú z ustavične hroziacich zvodov hriechu, a odstraňuje ich. Neprestajne očisťuje a povznáša mravy národov. Nebeskými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obnovuje hodnoty ducha a vlohy každého národa a každého veku. A tak Cirkev už tým, že plní svoje vlastné poslanie, podnecuje a napomáha dielo civilizácie a svojou činnosťou – a to aj liturgickými úkonmi – vychováva človeka k vnútornej slobode.“

Práve otázka Halloweenu môže byť krásnou ilustráciou tohto zložitého procesu, procesu stretu kultúr, kreativity kresťanskej viery, jej inkulturácie, výziev očisťovať a pozdvihovať spoločnosť a jej kultúru i obranného a ustráchaného postoja viery, ktorá je v kríze. Spomeňme aspoň niektoré dôležité fakty.

Predvečer sviatku Všetkých svätých

„Halloween“ je slovo, ktoré pochádza zo stredovekej Británie a Írska. Slovom „hallows“ označovali „svätých“. A „All Hallows Even“ alebo „Hallowe’en“ znamená v slovenskom preklade „predvečer sviatku všetkých svätých“.

Preto je úplným nezmyslom povedať, že Halloween je pohanský sviatok. Bohužiaľ, dnes toto slovo evokuje skôr sekularizované maškarády, ktoré už dávno zabudli na pôvodný zmysel tohto slova. Halloween je len staroanglickou verziou nášho „Sviatku všetkých svätých“. A pohania všetkých svätých predsa neoslavovali. Oslavovala ich Cirkev už od prvých storočí.

Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon, a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkom.

Pápež Gregor III. (731 – 741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku.

Pápež Gregor IV. (827 – 844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých. Druhým významným sviatkom je spomienka na všetkých verných zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky. Tento sviatok nadväzuje na Slávnosť všetkých svätých.

Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny (Francúzsko) roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka v priebehu 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí. Je dňom modlitby za zomrelých.

Oslava tohto sviatku mala rozličné kultúrne prejavy, zvyky v rozličných častiach sveta. Ako v iných kultúrach, nastal tu aj stret keltskej kultúry, zvykov a osláv s novým kresťanským náboženstvom a cirkevnými oslavami. Kresťanská viera vykoreňovala staré pohanské náboženstvá s jej magickými praktikami.

Tanec smrti a príprava na dobrú smrť

Samozrejme, niektoré kultúrne prejavy a zvyky zostali prítomné a boli pretvorené, dal sa im kresťanský zmysel. Tak je to aj u nás na Slovensku. Naša „šibačka“ či „oblievačka“ na Veľkú noc je tiež pozostatkom starých slovanských kultov jari a plodnosti. Pálenie „Moreny“ pretrvalo dlho po príchode kresťanstva a mnohé slovanské povery sa dodnes nepodarilo celkom vykoreniť.

Niektoré pozitívne a neškodné pohanské kultúrne prejavy boli integrované do nových kresťanských slávení, iné boli vykoreňované a odstraňované (najmä magické obrady a pod.). Dnes sa mylne dávajú halloweenske zvyky do priameho súvisu s kultom rozšíreným v Británii dávno pred zavedením cirkevného sviatku Halloweenu. Išlo o druidský kult boha smrti Samhaina.

Hoci halloweenske tekvice sa začali stávať súčasťou Halloweenu až po príchode britských a írskych kolonistov do Ameriky a pôvodne sa vyrezávala repa, je pravdepodobné, že aj tieto zvyky sú pozostatkom keltských osláv úrody.

Niektoré prepojenia halloweenskych zvykov s pohanskými druidskými mágiami sú skôr konštrukciami, ktoré vznikli až po takmer tisíc rokoch. Ako píše dominikán Augustine Thompson, zvyk obliekať sa do masiek nepochádza z Írska, ale z Francúzska 14. a 15. storočia a je spojený s obrazom „danse macabre“, teda „tanca smrti“, ktorý mal v deň dušičiek pripomínať pominuteľnosť ľudského života a potreby dobrej prípravy na smrť.

Niekedy bol tento tanec aj symbolicky predvádzaný ľuďmi, ktorí sa obliekli do oblečenia rozličných životných stavov (kráľov, rytierov, pápežov, roľníkov, malomocných). Do halloweenskych zvykov sa to dostalo pravdepodobne až v 18. storočí zmiešaním írskych a francúzskych kolonistov a ich zvykov v amerických kolóniách.

…pokračovanie článku o týždeň

zdroj: https://svetkrestanstva.postoj.sk/18402/katolici-a-halloween