Sv. Martin sa narodil v meste Szombathely na území dnešného Maďarska okolo roku 316 v pohanskej rodine. Jeho otec mal vysokú hodnosť vo vojsku, bol tribúnom (plukovníkom). Rodičia sa presťahovali do Pavie v severnom Taliansku. Neboli síce pokrstení, ale veľmi dbali na to, aby Martina nepokazili vojaci svojou nemravnosťou a tvrdosťou. Malý Martin bez vedomia rodičov začal chodiť na stretnutia katechumenov (tých, čo sa pripravujú na krst). Keď mal pätnásť rokov, mal byť pokrstený. Vtedy však cisár Konštantín vydal rozkaz, aby sa do vojska zapojili všetci schopní synovia starých a vyslúžených vojakov. Martinovmu otcovi sa nepáčilo synovo tiché a utiahnuté správanie, a tak ho tiež prihlásil do vojska. Martin bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Amiens v severnej Galii (Francúzsko). Martin sa však nepokazil. Ku všetkým, aj k svojim podriadeným bol láskavý, bol štedrý voči svojmu sluhovi, aj voči chudobným. V meste Amiens sa odohral aj ten známy príbeh, keď stretol pri svojej ceste na koni žobráka, ktorý sa triasol zimou. Martin všetko rozdal, nemal pri sebe nič, a tak mu dal polovicu svojho plášťa. Vtedy v noci sa mu zjavil Pán Ježiš odiaty polovicou plášťa, ktorý Martin daroval žobrákovi. Hneď na druhý deň sa dal Martin v meste pokrstiť. Bolo to roku 339, mal vtedy asi dvadsaťtri rokov.

Po čase odišiel z vojska, utiahol sa do samoty. Nejaký čas potom počúval biskupa sv. Hilára v Poitiers (západná Galia) a potom odišiel za svojimi rodičmi, ktorí sa medzitým presťahovali späť do Martinovho rodného mesta. Martinova matka sa stala tiež kresťankou. Otec neopustil pohanské zvyky až do smrti. Martin sa stal neúnavným bojovníkom proti bludu ariánov. Tí ho však za to vyhnali z mesta. Chcel ísť za Hilárom, no toho tiež stihol podobný osud. A tak sa nakoniec ocitol až na malom ostrove Galinaria oproti Janovu, kde osamote žil. Začiatkom roka 360 sa Hilár vrátil z vyhnanstva, Martin sa rozhodol ísť za ním. Hilár ho chcel vysvätiť za kňaza, no Martin sa necítil hodný. Usadil sa radšej v meste Piktavium v Galii, kde žil v prvom galskom kláštore spolu s niekoľkými mužmi.

V roku 371 sa uprázdnil biskupský stolec v meste Tours. Ľudia si žiadali, aby bol biskupom práve Martin. On samozrejme nechcel. No násilím ho vyviedli z jeho úkrytu, ktorý mal medzi husami, ktoré ho svojím gagotom prezradili. Kvôli tomu sa niekedy vyobrazuje s husou. 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa. Za svoje sídlo si zvolil miesto asi dva kilometre od mesta Tours pri rieke Loire, kde vystaval drevený kláštor. Žil tam aj s asi osemdesiatimi učeníkmi. Nič nevlastnili, žili veľmi skromne. Martin zriedka opúšťal samotu, ale vedel rázne zakročiť, keď bolo treba. Keď dal cisárov brat Valens upáliť osemdesiat katolíckych kňazov, Martin sa vybral za cisárom Valentiniánom, aby ho napomenul. Valentinián si ho potom často volal ako poradcu na svoj dvor. Martin mal veľa zásluh aj na obrátení mnohých pohanov, ktorých bolo v okolí Tours veľmi veľa. Po zvyšok svojho života zostal skromným, poníženým, spával na holej zemi. Zomrel 8.novembra 397. Jeho telo pochovali 11. novembra na cintoríne za mestom Tours. Na tom mieste teraz stojí veľký chrám, ktorý je mu zasvätený.

Spišská diecéza

Spišská diecéza sa nachádza v severnej časti stredného Slovenska. Zahŕňa regióny Orava, Liptov a Spiš v celkovej rozlohe 7 802 km2. Vznikla v roku 1776 vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva. Diecéza má celkovo 179 farností, ktoré sú zadelené do 14 dekanátov. Na území diecézy žije viac ako 600 000 obyvateľov, z čoho je približne 450 000 rímskokatolíkov. V súčasnosti spravuje diecézu biskup Mons. František Trstenský. Pastoráciu vo farnostiach má na starosti okolo 350 diecéznych a rehoľných kňazov v aktívnej službe.

Spišské biskupstvo vzniklo vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva 13. marca 1776. Pápež Pius VI. tak urobil bulou Romanus pontifex, ktorú vydal na základe dekrétu Márie Terézie zo začiatku roka 1776. Spolu so Spišským biskupstvom vzniklo aj Banskobystrické a Rožňavské biskupstvo.

Sídlom Spišského biskupstva sa stala Spišská Kapitula, ktorej história siaha pravdepodobne do 12. storočia, i keď prvou písomnou zmienkou o Spiši je až listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209. Prostredníctvom nej bamberský biskup Ekbert (brat uhorskej kráľovnej Gertrúdy, prvej manželky Ondreja II.) predáva rozsiahle územie medzi Snežnými horami a v povodí rieky Poprad spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Týmto nás táto listina oboznamuje s existenciou komitátu a aj s existenciou cirkevnej organizácie Spiša, ktorá bola reprezentovaná Spišským prepoštstvom a jeho prepoštom. Aj napriek tomu, že sa nám nezachovala žiadna listina, ktorá by nás oboznamovala s presným dátumom založenia Spišského prepoštstva, spomínaná listina nám potvrdzuje to, že v roku 1209 už prepoštstvo existovalo. Okrem toho na Pažici (oproti dnešnému biskupskému sídlu) pravdepodobne už v 11. storočí existoval benediktínsky kláštor zasvätený sv. Martinovi. Pri prepoštovi vznikol čoskoro zbor kanonikov, teda kapitula, ktorá mala spočiatku štyroch členov. Neskôr sa počet kanonikov zvyšoval, až sa napokon ustálil na počte desať osôb. Okrem tohto samotná kapitula mala od 13. storočia aj ďalšiu dôležitú funkciu, a to funkciu hodnoverného miesta, čiže verejného kráľovského notárstva. Už v 13. storočí tu bola založená kapitulská škola, v roku 1646 sa tu usadili jezuiti a v roku 1648 aj založili gymnázium.

Spišské prepoštstvo bolo v roku 1776 panovníčkou Máriou Teréziou a pápežom Piom VI. povýšené na Spišské biskupstvo, ktoré sa tak vyčlenilo z Ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1815 tu bol založený seminár pre kňazov a v roku 1819 aj najstarší učiteľský ústav v Uhorsku. Po nástupe biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1921 sa duchovný život v diecéze obnovil. Postupne vznikali nové vzdelávacie a výchovné inštitúcie, charita, farnosti, spolky, či združenia. V jednotlivých farnostiach diecézy bola zavedená každodenná poklona Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej podľa presného plánu, ktorý sa zachováva aj dodnes. V roku 1925 sa uskutočnila diecézna synoda, ktorej závery na dlhé roky pomohli zachovať duchovný život a účinné riadenie diecézy aj počas nespravodlivého väznenia biskupa Vojtaššáka, ale aj po jeho smrti až do pádu komunizmu. Spišská diecéza bola počas komunizmu takmer 40 rokov bez biskupa. V danej dobe bola riadená tzv. kapitulnými vikármi.

V roku 1989 sa spišským biskupom stal Mons. František Tondra, ktorý v zmenených okolnostiach doby obnovil všetky potrebné inštitúcie a duchovný život v diecéze. Na konci svojho pôsobenia vyhlásil Druhú diecéznu synodu.

Územie Spišskej diecézy, konkrétne Spišskú Kapitulu, Levoču, Vysoké Tatry a Poprad, navštívil pápež sv. Ján Pavol II. v dňoch 2.–3. júla 1995 počas svojej druhej pastoračnej návštevy Slovenska.

Vznik biskupstva

Pápež Pius VI. bulou Romanus pontifex z 13.3.1776, na základe dvorného dekrétu Márie Terézie z 15.1.1776, zriadil nové biskupstvá Banskobystrické, Rožňavské a Spišské vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva. Spišské biskupstvo bolo vytvorené pripojením Liptova a Oravy k bývalému Spišskému prepoštstvu (1198 – 1776) a stalo sa sufragánom Ostrihomu. Pius VII. bulou Super universas orbis terrarum Ecclesias z 9.8.1804, na základe dekrétu Františka I. z 5.8.1804, ustanovil Košické a Satmarské biskupstvo vyčlenením z Jágerského biskupstva, pričom Jáger bol povýšený na arcibiskupstvo. Sufragánmi Jágerskej provincie sa okrem Košíc stali aj Spiš a Rožňava. 29.5.1922 vzala Svätá Stolica do vlastnej správy okrem Trnavskej administratúry, Nitrianskeho a Banskobystrického biskupstva aj Spišské biskupstvo. Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Qui divino 30.12.1977 zriadil na Slovensku cirkevnú provinciu s metropolou v Trnave. Spiš sa stal jej súčasťou.