Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (Lk 10, 1 – 12. 17 – 20) nám podáva Ježišove inštrukcie pre tých, ktorých povolal za učeníkov.

Hoci Ježiš Kristus ohlasoval Božie kráľovstvo zástupom, evanjeliá uvádzajú okruh ľudí, ktorí k nemu mali bližší vzťah. Zvolenie učeníkov patrí v evanjeliách medzi Ježišove prvé úkony (Mk 1, 16 – 20; Mt 4, 18 – 22; Jn 1, 35 – 51).

Rôzne podoby povolania

Evanjeliové texty nám hovoria o viacerých „kategóriách“ Ježišových učeníkov. Prvými sú apoštoli, ktorí istým spôsobom reprezentujú eschatologický Izrael, uprostred ktorého však nestojí Mojžišov zákon, ale Ježiš Kristus. Evanjelista Lukáš ďalej hovorí o širšom okruhu 72 učeníkov. Ten istý evanjelista poznamenáva, že do skupiny učeníkov patria aj ženy (porov. Lk 8, 1 – 3). V Jánovom evanjeliu sa hovorí o „mnohých učeníkoch“ (porov Jn 6, 60). Príchod Božieho kráľovstva nie je abstraktnou teóriou, ale v osobe Ježiša z Nazaretu Boh dramatický vstupil do ľudských dejín. Boh si želal konkrétnu komunitu. Uprostred historického Izraela chce ukázať nové spoločenstvo učeníkov a učeníčok jeho Syna.

Ohlasovateľ Krista

Pán Ježiš posielal učeníkov „po dvoch“. Má to niekoľko významov. Prvým je vytvorenie spoločenstva, ktoré umožňuje vzájomné zdieľanie a oporu učeníkov medzi sebou. Podľa starozákonnej knihy Deuteronómium 19, 15 je počet minimálne dvoch svedkov potrebný pre záruku ich vierohodnosti. Ich vyslanie nie je samoúčelné. Majú sa podieľať na Ježišovom ohlasovateľskom poslaní. Kristus ich posiela „pred sebou“ a na miesta, „kam sa sám chystal ísť. Učeník nikdy nie je ohlasovateľom seba samého, ale vždy Toho, ktorý ho poslal, Ježiša Krista. Kým v židovskom náboženstve si žiak vyberal učiteľa, aby sa naučil Mojžišov zákon, v prípade kresťanstva nie žiak si vyberá učiteľa, ale Učiteľ si vyberá svojich nasledovníkov. Ježiš si nevybral učeníkov, aby sa spolu s ním učili Mojžišov zákon, ale aby ohlasovali Jeho evanjelium.

Nestratiť cieľ

Pán Ježiš dáva svojim učeníkom prísne pravidlá. Na cestu si nemajú brať ani mešec, ani obuv, ani kapsu a nikoho nemajú zdraviť. Viac ako doslovnosť vnímajme tieto zákazy ako napomenutie. Ježišovho učeníka nesmie nikto a nič zviesť, zastaviť, či odradiť od určeného cieľa, ktorým je ohlasovanie Božieho kráľovstva: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.“ (10, 9) Toto posolstvo je tak kľúčové, že zostáva záväzkom aj pre situáciu neprijatia: „Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘“ (Lk 10, 10 – 11) V rovnakom duchu nech ani nám pozemské veci neprekryjú náš pohľad a zameranie na Božie kráľovstvo.

Bdelosť

Slovo „satan“ v preklade znamená „protivník“; „ten, kto vystupuje proti Bohu“. V Zjavení svätého Jána, ktoré je poslednou knihou Svätého písma, sa píše o zvrhnutí satana na zem: „A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutý jeho anjeli.“ (Zjv 12, 9) Satan vie, že na nebo už nedosiahne, a rovnako vie, že času má málo, preto celý hnev zameral na vyvolený Boží ľud. Zápas s diablom ešte čaká Ježišových pozemských bratov a sestry. Diabol nikdy nebude konať pokánie a jeho výdrž v pokúšaní je silná. Nikdy nepoľavme v bdelosti a v odpore voči Zlému. Platilo to pre kresťanov v 1. storočí a platí to aj pre nás, kresťanov v 21. storočí. Keď však svoju dôveru vložíme v Boha, zachránime sa, lebo Boží Syn nám dal moc šliapať po tomto nepirateľovi našej spásy a nič nám neuškodí.

Radosť Ježišových učeníkov

Dôvodom radosti Ježišových učeníkov nemá byť schopnosť konať zázraky, ale ich účasť na Božom živote: „Radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ (Lk 10, 20) Herci majú chodníky so svojimi menami. Ďalší svoje mená zapísali do stavieb, pamätníkov. Na cintorínoch sú zapísané mená na pomníkoch. V Zjavení svätého Jána sa píše: „Kto zvíťazí, ten takto bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred jeho anjelmi.“ (Zjv 3, 5) Stojíme ešte o to, aby naše mená boli zapísané v nebi v knihe života?

autor: František Trstenský