Evanjeliový úryvok slávnosti svätých Cyrila a Metoda (Mt 28, 16-20) podáva posledných päť veršov z Evanjelia podľa Matúša. Zmŕtvychvstalý Ježiš krátko pred svojím nanebovstúpením vyzýva svojich učeníkov k misionárskemu úsiliu. Apoštoli Slovanov sú vynikajúcim príkladom naplnenia týchto Ježišových slov.

Na pamiatku evanjelizačného diela svätých solúnskych bratov vydal svätý Ján Pavol II. v roku 1988 encykliku Slavorum apostoli – Apoštoli Slovanov. Už osem rokov predtým, 31. decembra 1980, ten istý pápež vyhlásil týchto svätcov za spolupatrónov Európy. Jeho úmyslom bolo predstaviť Cyrila a Metoda ako konkrétne príklady a duchovné opory zvlášť pre národy európskeho svetadielu (porov. 2. bod).

Dobre poznať

Pápež v encyklike vyzdvihuje úsilie svätých bratov dobre poznať vnútorný svet tých, ktorým chceli hlásať Božie slovo. Robili to dôverne známymi obrazmi a pojmami. Snažili sa preniknúť do mentality nových národov. Dokázali sa prispôsobiť ich požiadavkám, stotožnili sa s ich životom a tradíciou, ktoré očistili Božím zjavením. V tej dobe išlo o novú metódu katechézy (11. bod). Položili tým základy misionárskej činnosti, ktorou Cirkev dnes postupuje na všetkých svetadieloch.

Aj v súčasnosti sa očakáva od Cirkvi, že bude hovoriť zrozumiteľným spôsobom. Je to skutočne veľmi dôležité. Zrozumiteľnosť neznamená prispôsobovanie sa dobe. Je to práve vernosť Božiemu zjaveniu, ktorá dokáže povzniesť a zošľachtiť rýdze a prirodzené ľudské city. Kde sa však tieto city odtrhnú od Božieho zjavenia a ponechajú sa na vlastný subjektívny prístup, tam hrozí, že spoločnosť a vzťahy sa „zvlčia“.

Jedna Cirkev a jedno evanjelium

Solúnski bratia pochádzali z byzantského prostredia, patrili ku gréckej kultúre a k tradícii kresťanského Východu. Nevnucovali však našim národom grécky jazyk, ani byzantskú kultúru a zvyky, hoci z ľudského hľadiska im boli bližšie a dôverne ich poznali, lebo v nich vyrástli. Na prvom mieste ich cieľom bolo spojiť veriacich v Kristovi. Preto v prípade ťažkostí sa neobrátili na carihradský patriarchát, ale na rímskeho pápeža, ktorého vnímali ako viditeľný znak jednoty Cirkvi.

Každé miestne spoločenstvo má obohacovať celú Cirkev. Nemá to však robiť podľa vlastných pravidiel. Nemôže sa pritom vyhovárať na odlišné životné podmienky. Platí zásada, ktorú hovorí apoštol Pavol: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý“ (1 Kor 12, 4–6).

Zo života svätých bratov vieme, že čelili mnohým ťažkostiam, ohováraniam, dokonca fyzickým útokom a prenasledovaniu. Nikdy však nezanechali vernosť Cirkvi. V dnešnej dobe badať hlasy, ktoré volajú po Cirkvi bez biskupov, po Cirkvi bez kňazov. Argumentuje sa, že Cirkev poznačená škandálmi sa zdiskreditovala a stratila morálne právo sa vyjadrovať.

Riešením však nie je akási „iná“, „nová“ Cirkev s „novými“ pravidlami, ktoré by boli ústretové k tejto dobe. Riešením vždy bolo, je a zostane pokánie, čo znamená návrat k Bohu, ku Kristovmu evanjeliu. Nejestvuje ani progresívne evanjelium, nejestvuje evanjelium pre obyčajných, alebo vyvolených kresťanov. Jestvuje jediné evanjelium Ježiša Krista.

Ušľachtilosť

V Európe akoby jestvoval strach pred kresťanstvom. Zabúda sa, že Ježišovo evanjelium neochudobňuje kultúru národa, ale ju vyzdvihuje a zošľachťuje. Preto potrebujeme v spoločnosti rozvíjať kresťanské hodnoty, lebo oni zošľachtia naše vzťahy.

Keď dovolíme, aby Kristovo evanjelium prežiarilo ekonomiku, politiku, právny systém, kultúru, umenie, zošľachtíme tým celú spoločnosť, čo bude v prospech všeobecného dobra všetkých obyvateľov.

autor: František Trstenský