Sviatok nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza, ktorý slávime vo štvrtok 13. júna, ponúka aj úryvok z Listu Hebrejom 2, 10-18, ktorý je úvahou nad Ježišovým novozákonným úradom veľkňaza.

V Starom zákone mohol kňazskú službu vykonávať iba ten muž, ktorý patril do kmeňa Lévi. Obetným miestom bol jeruzalemský chrám. Ježiš Kristus nepochádzal z kmeňa Lévi ale z kmeňa Júda. Počas svojho verejného účinkovania nikdy o sebe neprehlásil, že je kňazom. Skôr nájdeme vyjadrenia, že je prorokom, alebo kráľom.

Ježišov vzťah k jeruzalemskému chrámu nebol z pozície kňaza, ale učiteľa. Evanjelista Lukáš uvádza, že ako 12 ročný bol Ježiš v chráme, kde sedel medzi učiteľmi Mojžišovho zákona a diskutoval s nimi (porov Lk 2, 46). Počas verejného účinkovania opakovane prichádzal do chrámu, ale nikdy v ňom neurobil nejaký kňazský úkon, nepriniesol obetu. Vyhnanie predavačov z chrámu je prorockým gestom, ktorým predpovedal svoju smrť. Chrám bol miestom, kde Pán Ježiš učil. Pri vypočúvaní pred veľkňazom povedal: „Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia, a nič som nehovoril tajne.“ (Jn 18, 20)

Kňazské gestá

Za určité kňazské gesto z pohľadu Starého zákona môžeme považovať Ježišove slová pri poslednej večeri, ktoré majú charakter obety: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.“ (Mt 26, 28) Pri nanebovstúpení evanjelista Lukáš uvádza, že Kristus požehnal svojich učeníkov. Pripomína tým starozákonnú osobu veľkňaza, ktorý po prinesení obety a skončení bohoslužby požehnal ľud: „Áron roztiahol ruky nad ľudom a požehnal ho.“ (Lv 9, 22)

Pripodobniť sa bratom

Výraznú kňazskú perspektívu Ježišovho poslania ako nového a večného veľkňaza prináša novozákonný List Hebrejom. Vznikol niekedy v rokoch 70 – 80 po Kr., tzn. v čase, keď už jeruzalemský chrám bol zničený. Autor Listu Hebrejom vo svojom uvažovaní nad veľkňazským úradom vychádza z Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. V 2. kapitole svojho spisu svätopisec charakterizuje Ježiša týmito slovami: „Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.“ (Hebr 2, 17–18)

Kristus vstúpil obetou vlastného života do hlbokého spoločenstva s ľuďmi – pripodobnil sa bratom. List Hebrejom viackrát zdôrazňuje, že Ježiš uskutočnil toto spoločenstvo s ľuďmi vďaka tomu, že sám bol bez hriechu. Preto jeho obeta je dokonalá, jeho kňazstvo je dokonalé. Na prvé počutie by sme mysleli, že Ježišova bezhriešnosť mu zabraňuje úplne sa pripodobniť nám ľuďom. Opak je pravdou. Hriech oddeľuje človeka od Boha a od blížneho. Hriech je tou najhlbšou prekážkou zjednotenia. Kde je hriech, tam vládne rozdelenie.

Obeta seba samého

Autor Listu Hebrejom označuje Ježiša Krista ako milosrdného a verného veľkňaza pred Bohom, ktorý odčinil hriechy ľudu (porov. Hebr 2, 17). Milosrdenstvo a vernosť Pána Ježiša spočíva práve v jeho pripodobnení sa ľuďom vo všetkom okrem hriechu. Kým v Starom zákone sa obetovali zvieratá, ako zástupná obeta za človeka, Ježiš Kristus obetoval seba samého. Ježiš vykonal vlastnou krvou obetu zmierenia, aby nás voviedol do spoločenstva s Otcom. V Starom zákone veľkňaz prinášal rok čo rok krv zvierat ako obetu zmierenia na židovský sviatok Deň zmierenia – Jom Kippur. Pán Ježiš raz a navždy sa obetoval, aby sňal hriechy ľudí (porov. Hebr 9, 27–28)

Jediná obeta Krista

Pán Ježiš neprinesol svoju obetu v jeruzalemskom chráme. Ale chrámom – oltárom, kde priniesol túto obetu, bolo jeho telo, tzn, jeho osoba. Pri vyčistení jeruzalemského chrámu Ježiš hovorí: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2, 19) Evanjelista Ján k tomu dodáva: „Ale on hovoril o chráme svojho tela.“ (Jn 2, 21) Ježišova osoba je miestom jeho kňazstva. Prostredníctvom Eucharistie a zmŕtvychvstania sa Pán Ježiš stal večným veľkňazom.

V každej svätej omši sa sprítomňuje (neopakuje!) jediná obeta Ježiša Krista. Vážme si nesmierny dar svätej omše. Vážme si nesmierny dar kňazstva.

autor: František Trstenský