Grécky spisovateľ Hierokles rozpráva vo svojich spisoch o tom, ako istý človek, ktorý mal na predaj krásny dom, vybral z neho jednu tehlu a s ňou v ruke pochodil pol sveta, ukazujúc ju ľuďom so slovami: „Kto chce kúpiť môj krásny dom? Hľa, tu je jedna tehla na ukážku“!

Ľudia sa mu len smiali, pretože jedna tehla nie je súca na to, aby poskytla obraz o celom dome, z ktorého bola vzatá. Tomuto človeku sa podobá ten, kto by chcel opísať nebeskú blaženosť, pretože všetko, čo povedali i veľkí učenci o nebi, je menej ako jedna tehla vzhľadom na budovu, z ktorej bola vzatá. Sv. Pavol hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani srdce ľudské nepocítilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“.

*****

Sv. Alfonz, ak chcel poukázať na to, že radosti nebeské sú neopísateľné, zvykol užívať takéto prirovnanie: „Predstavte si, žeby kone, ktoré viezli svojho pána do kostola na sobáš a z kostola na svadobnú hostinu, mali rozum a chceli by si predstaviť túto hostinu. Budú si ju predstavovať len ako veľkú porciu ovsa a sena, pretože nemajú predstavu o jedlách, ktorými sa živí človek. A predsa na svadobnom stole sú iné pokrmy, ako ovos a seno. A ešte väčší rozdiel je medzi radosťami pozemskými a nebeskými, ako medzi potravou pre kone a pokrmom ľudským.“

*****

Počas svetovej vojny sa stalo, že istý Poliak ťažko ranený ležal v nemocnici a prosil ošetrovateľku – rehoľnú sestru, aby napísala list jeho žene a deťom, aby ho prišli navštíviť. Onedlho prišla odpoveď, ale vojak medzitým zomrel. Rehoľná sestra otvorila list, ktorý písala malá dcérka – školáčka otcovi a znel takto:

„Milý otecko, voláš nás, aby sme ťa navštívili, lebo sa lúčiš so svetom. Ľúto je nám veľmi, že nemôžeme za tebou prísť, lebo nemáme peniaze na cestu a ďaleko je to, kde bývaš, ani ta netrafíme. Píšeš, že sa pozeráš do večnosti, teš sa, že pôjdeš do vlasti, odkiaľ ťa už nik nevyženie, lebo my už na treťom mieste vandrujeme. Kde pôjdeš, tam už niet hladu, nemoci ani vojny. Prídi nás potom navštíviť aspoň vo snách a povedz nám voľačo o tej nebeskej radosti, o ktorej sme sa učili v škole a v kostole. Nenechaj nás tu s mamičkou túlať sa po svete, povolaj nás do večnosti. Kde sa isto všetci spolu stretneme. Tvoja dcérka.“

zdroj: archív