Choroba a utrpenie vždy patrili k najťažším problémom, ktoré človek skusuje v tomto živote. V chorobe spoznáva svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť, ale človeku môže tiež pomáhať v dozrievaní: pomáha mu poznávať v živote nepodstatné a obracať sa k tomu, čo je dôležité. Choroba človeka veľmi často donúti hľadať Boha a navrátiť sa k nemu.

Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých.

Pomazanie chorých nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu, alebo starobu v nebezpečenstve smrti.

Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.

Sviatosť pomazania chorých má za cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby, alebo staroby. Túto sviatosť môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený biskupom alebo, v prípade potreby, kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje. Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch). Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje osobitnú milosť tejto sviatosti.

Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky:

• spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;
• posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
• odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia;
• navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse;
• prípravu na prechod do večného života. (KKC 1499-1532)

Nielen kňazi, ale i príbuzní a ostatní veriaci by mali povzbudzovať chorých na prijatie tejto sviatosti, poučovať ich o zmysle ľudskej choroby v tajomstve spásy a nabádať ich, aby spájali svoje utrpenie s trpiacim Kristom. Chorí majú cítiť, že nie sú sami, ani zbytoční, ani na ťarchu, ale že ich utrpenie má význam, lebo svojimi obetami môžu spolupracovať na duchovnej obnove svojej rodiny, farnosti i Cirkvi.

zdroj: Katechizmus katolíckej cirkvi