Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Tu prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.

Dnešné prvé čítanie z Knihy múdrosti je teologickým pohľadom starozákonného svätopisca na život a na smrť, na pôvod človeka a jeho podstatu. Je to jednoznačné konštatovanie, že Boh všetko stvoril pre život, osobitne človeka, ktorý nosí v sebe Boží obraz. Smrť je dôsledkom závisti diabla. (Mk 5, 21-24. 35b-43).

Evanjelium je praktickou ukážkou tejto teologickej pravdy. Ježiš uzdravuje ženu trpiacu na krvotok a kriesi Jairovu dcéru. Dokazuje, že Boh „sa nekochá v zániku žijúcich“ (Múd 1, 13).

Žalm je veľmi osobnou odpoveďou človeka, ktorý spomínanú teologickú pravdu pozná a jej pravdivosť zakúsil na vlastnej koži. Slová „môj nárek si obrátil na tanec“ (Ž 30, 12a) sú trefným vyjadrením toho, čo prežíva ten, ktorý zakúša Božie konanie vo svojom živote.

A napokon Pavlova výzva z Druhého listu Korinťanom k štedrosti – hoci priamo s ostatnými textami nesúvisí – je prirodzenou vecou pre toho, kto bol sám obdarovaný, kto zažil, ako Boh rozospieval jeho srdce (Ž 30, 13a). Kto dostal, rád dáva. Kto bol vyslobodený zo smrti, aj iným pomáha smrti vzdorovať a nachádzať radosť v Pánovi.

Máš vo svojom živote chvíle, keď si zakúsil, že Boh zmenil tvoj nárek na tanec? Hovor o tom ľuďom, najmä tým, ktorí žijú v beznádeji, v zúfalstve (možno to potrebuješ povedať sebe samému). Hovor im to však s modlitbou – povedz Oteckovi, že ho ľúbiš, že je pre teba najdôležitejší, že potrebuješ len jeho, že si vďačný za všetko, čo ti už dal i čo pre teba ešte pripravil. A potom mu s dôverou povedz: „Tatko, daj tomu človeku tanec namiesto náreku.“ Tak si pripravený ísť a byť spoločníkom trpiacemu, opustenému. Spoločníkom, ktorý prinesie Božie požehnanie.

Jednoduché, však? Tak neseď a konaj! Tancuj! Spievaj! Lebo „Boh všetko stvoril pre bytie“ (Múd 1, 14a), pre bytie v plnom význame tohto slova, nie pre živorenie. Už tancuješ?

www.dcza.sk