Evanjeliový úryvok Štvrtej pôstnej nedele (Lk 15, 1–3. 11–32) prináša azda najznámejšie Ježišovo podobenstvo, O márnotratnom synovi.

Podobenstvá nie sú Ježišovou novinkou. Používali ich už židovskí rabíni pred ním. Ježiš tejto zaužívanej forme príbehov však dal nový rozmer. Za ich pomoci viedol svojich poslucháčov do sveta, o ktorom mal to najhlbšie poznanie. Je to svet Božieho kráľovstva s vlastnými pravidlami a logikou, ktorá sa mnohokrát odlišuje od našich predstáv a očakávaní.

Hoci sa udomácnil názov O márnotratnom synovi, v skutočnosti hlavnou postavou je otec. Podobenstvo nasleduje po dvoch podobenstvách o stratách ovce a drachmy. Predsa však toto podobenstvo nie je len o strate a znovunájdení syna, lebo je tam ešte ďalší – starší syn.

Úloha podobenstva

Podobenstvá sa nerozprávali na skrátenie dlhej chvíle. Ich vyrozprávanie bolo najčastejšie reakciou na nejaký problém, správanie alebo postoj, ktorý si žiadal zdôvodnenie alebo vysvetlenie. V nedeľnom úryvku sa uvádza: „K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo…“ (Lk 15, 1–3) Nasledujú tri podobenstvá. O stratenej ovci, O stratenej drachme a O márnotratnom synovi. Jeho vyrozprávaním Ježiš názorným príkladom zdôvodňuje svoj postoj k hriešnikom, ktorý vyvoláva pohoršenie. Ježiš je otcom, mýtnici a hriešnici sú mladším synom, farizeji a zákonníci sú starším synom.

Grécke slovo označujúce podobenstvo je „parabolé“ a doslova znamená „postaviť vedľa seba.“ Ide teda o porovnanie dvoch skutočností, ktoré sú postavené vedľa seba. Prvou je Ježišovo správanie k hriešnikom, ktoré je porovnané s vymysleným príbehom o dvoch bratoch a ich otcovi. Úlohou podobenstva je na základe tohto porovnania vtiahnuť poslucháča do deja tak, aby v ňom spoznal seba samého a urobil životné rozhodnutie na základe duchovnej pravdy, ktorá mu v nich bola sprostredkovaná.

Interpretácia podobenstva

Väčšina Ježišových podobenstiev má jedno ústredné posolstvo. V našom prípade je to bezpodmienčná láska otca. V tomto smere, žiaľ, niekedy dávame až veľký priestor fantázii a nachádzame v podobenstvách aj to, čo vôbec neuvádzajú. Býva to pokušenie vnášať a nachádzať nové netradičné prvky. V podobenstve o márnotratnom synovi sa niekedy zamotáme nad obrazom svíň, významom strukov, alebo chceme vidieť ešte aj tretieho syna, ktorý verne plnil vôľu svojho otca, hoci biblický text žiadneho ďalšieho syna nespomína. Vždy je potrebné usilovať sa porozumieť biblický text tak, ako je napísaný.

Väčšina Ježišových podobenstiev obsahuje nejaký nezvyčajný prvok. Bez neho by podobenstvo znelo ako obyčajné rozprávanie, ale práve tento „rušivý“ prvok upriamuje našu pozornosť na podstatu posolstva. V našom podobenstve by celý príbeh mohol skončiť šťastným návratom mladšieho syna. Už to by bol nádherný obraz a príklad. Správanie staršieho syna prináša do celého príbehu rušivý moment, ktorý podobenstvu dáva nielen novú dynamiku, ale stanovuje aj hlavné posolstvo.

Ďalším vodítkom pre správne pochopenie podobenstva je všímať si, ktoré slová sú uvedené v priamej reči. Tie sú totiž neraz odkazom pre reálneho poslucháča. V podobenstve O márnotratnom synovi kľúčové slová zaznievajú v priamej reči zo strany otca: „Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.“ (Lk 15, 32) Slová otca nie sú len odpoveďou staršiemu synovi, ale cez jeho ústa Ježiš odpovedá na šomranie svojich súčasníkov a zároveň dáva aj nám návod na to, správanie ktorej osoby si máme v živote osvojiť.

Mladší brat

Ísť do ďalekej krajiny zahŕňa nielen geografické, ale aj psychologické vzdialenie – odcudzenie sa. Kŕmiť svine bolo ponížením najvyššieho stupňa, keďže podľa židovských zákonov svine sú nečisté zvieratá. Toto poníženie je ešte znásobené túžbou kŕmiť sa tým, čo žerú svine. Išlo o struky rohovníka obyčajného, ktorý sa volá aj „svätojánsky chlieb“.

Syn ľutuje nie kvôli tomu, že sa nesprávne zachoval, ale preto, že sa dostal do biedy. Otcovi sluhovia sa majú lepšie ako on. Jeho ľútosť ešte potrebuje vyzrieť, i keď v slovách už zaznieva slovo „zhrešil som“. Otec prekračuje ako prvý hranicu, lebo nečaká na neho doma, ale beží mu v ústrety. Ešte skôr ako syn niečo povie, ho vybozkáva a vyobjíma, čo sú znaky odpustenia. Oblečenie šiat je prinavrátenie predchádzajúceho postavenia syna. Otcov prsteň patril najstaršiemu synovi. Znamená to, že mladší syn v prvorodenstve nahrádza staršieho brata, i keď tomu ostáva dedičstvo.

Starší syn

Medzitým je starší syn na poli, tzn. ťažko pracuje na majetku otca. Obviňuje ho z hlúposti, keď prijal syna, ktorý mu všetko premárnil. Jeho vzťah k otcovi je založený na zákone, zásluhovosti a odmene. Starší syn ani raz neosloví otca „otec“ a mladšieho brata neosloví „brat“, ale „tento tvoj syn“.

Prežíva psychologické odcudzenie napriek geografickej blízkosti. Otec mu pripomína rodinné puto oslovením „syn môj“ a označením mladšieho „tento tvoj brat“. Podobenstvo končí slovami otca bez zmienky o reakciách synov.

Aplikácia pre náš život

Podobenstvo má pre nás posolstvo z niekoľkých strán – ponúka správanie otca, správanie mladšieho syna a správanie staršieho syna.

Hovorí o ničím nepodmienenej láske otca, ktorá predchádza pokánie. Sme si vedomí tejto lásky zo strany Boha k nám napr. vo sv. zmierenia, ale aj prostredníctvom ľudského odpustenia?

Boh sa raduje z návratu márnotratných synov a dcér k nemu. Tešíme sa, keď ľudia nájdu cestu naspäť k Bohu? Bežíme im v ústrety? Snážíme sa napodobňovať Boha v tom, že sa usilujeme znova obnoviť naštrbené vzťahy?

Boh nám neustále prinavracia dôstojnosť synov a dcér. Žijeme v tomto svete ako Boží synovia a dcéry?

Pokánie je vždy darom od Pána. Sme v službe Bohu, aby sa druhý človek pre tento dar otvoril? Sme my sami otvorení pre pokánie?

autor: František Trstenský
zdroj: postoj.sk