Umučenie Pána Ježiša podľa Lukáša

By , 14. apríla 2019 14:34

Evanjeliový text Kvetnej nedele ponúka opis Pánovho umučenia, ako ho zachytil evanjelista Lukáš (Lk 22, 14 – 23, 56). Príbeh o Ježišovom umučení je najväčším literárnym blokom vo všetkých evanjeliách. Najskôr jestvovala ústna a potom aj písomná podoba opisu Ježišovho umučenia, ktorú ako prvý spracoval Marek okolo roku 70 po Kr. Markovo evanjelium slúžilo ako základný materiál pre ostatných evanjelistov, ktorí k nemu pridali ešte ďalšie témy. Každý evanjelista obohacuje rozprávanie o Ježišovom utrpení o vlastné charakteristiky podľa spôsobu ich vyjadrovania, štýlu a predovšetkým posolstva, ktoré každý z nich chcel odovzdať svojím adresátom.
 

Nevinný spravodlivý

Pre Lukáša je od 9,51 v centre pozornosti Ježišova cesta do Jeruzalema. Jeho smrť evanjelista predpovedá až 5-krát (9,22; 13,33; 17,25; 22,37; 24,7 a 26). Kým Marek a Matúš uvádzajú až dramatickým spôsobom posledné chvíle Ježišovho života, Lukáš zvolil pokojnejší štýl. V Getsemanskej záhrade Ježiš nepadá tvárou na zem, ale si kľakne. Ježiš učeníkom nič nevyčíta a ešte predtým pri Poslednej večeri ich chváli, že vytrvali pri ňom v jeho skúškach (Lk 22,28). Ak spia, kým sa Ježiš v Getsemany modlí, tak spia od zármutku. Ježišova modlitba nezostane nevypočutá. Boh ho nenechá bez útechy, ale sa mu zjaví anjel, ktorý ho posilňuje. (Lk 22,43). Lukáš vyzdvihuje Ježišovu bezhraničnú dôveru v Otca, čo je silným odkazom pre správanie Ježišových učeníkov.

Lukáš zachytil tri Pilátove výroky o Ježišovej nevine. Na kríži Kristus nezomiera s výkrikom, ale sa modlí. Autor tretieho evanjelia nehovorí o úteku učeníkov pri Ježišovom zajatí, ani o posmievaní pri jeho bičovaní, ani keď je na kríži. Na krížovej ceste ho doprevádzajú nábožné ženy. Jeden z lotrov na kríži sa kajá a napomína druhého lotra. Ľud, ktorí vidí smrť Božieho Syna „bije sa do pŕs“, čo je znakom pokánia. Kým Marek ukazuje radikalitu utrpenia a Matúš ukazuje naplnenie Pánovho trpiaceho služobníka podľa Starého zákona, Lukáš vidí Ježišovu smrť ako mučeníctvo spravodlivého, ktorý zomiera plný odovzdanosti do Božej vôle s modlitbou na perách.

V Lukášovom rozprávaní o Ježišovom umučení sa preukazuje Ježišovo odpustenie tým, ktorí ho ukrižovali, čím nadväzuje na celkový charakter svojho evanjelia. Ako mnohokrát počas svojho verejného účinkovania, aj teraz Ježiš vystupuje láskavo. Nevinný Ježiš zomiera prosiac Otca o odpustenie pre svojich odporcov.
 

Slová z kríža

Samotnej téme Ježišovho ukrižovania a smrti venujú všetky evanjeliá osobitnú pozornosť. Ježišova smrť je vrcholným okamihom jeho poslania, naplnenia Božej záchrany človeka a Otcovej vôle. Nie je preto prekvapujúce, že evanjelisti uvádzajú odlišné slová, ktoré vypovedal na kríži. Výber Ježišových slov odráža teologické chápanie Kristovej obety. Evanjelista Lukáš zachytil tri vety, ktoré ostatní evanjelisti neuvádzajú. Ide vlastne o tri modlitby, tri prosby, ktoré z kríža prednáša Boží Syn.

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34)
Ježiš bol ukrižovaný na mieste, ktoré svojím tvarom pripomínala lebku. Ježiš pravdepodobne niesol na Golgotu iba priečne rameno a zvislé brvno už bolo zarazené do zeme. Ježiša vytiahli na toto zvislé brvno a ukrižovali. Ježiš ešte aj na kríži plní to, čo bolo obsahom jeho života – láska k ľuďom, k všetkým – aj k nepriateľom. Lukášovo evanjelium zvýrazňuje, že Ježiš odpúšťa, že je Spasiteľom hriešnikov a všetkých sa ujíma.

„Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43)
Keď Ježiš visel na kríži, Ježišovo utrpenie bolo znásobené výsmechom. Je potrebné hovoriť nielen o fyzickom utrpení, ktoré určite bolo mimoriadne kruté, ale aj o psychickom utrpení (Judášova zrada, Petrovo zapretie, nevládnosť učeníkov bdieť, rozutekanie sa učeníkov, uprednostnenie Barabáša, výsmech a pod.). Lukáš na rozdiel od Marka a Matúša uvádza, že Ježišovi sa posmieval iba jeden zo zločincov. Po vyznaní Ježišovej neviny i svojich vlastných hriechov sa druhý zločinec obracia s vierou na Ježiša. Táto silná viera je ihneď odmenená. Lukášovo evanjelium je evanjeliom milosrdenstva. Tento text je krásnou ukážkou toho, ako Ježiš reagoval na všetky urážky a rúhanie. Odpúšťa všetkým a tým, ktorí v neho veria a ľutujú svoje hriechy, sľubuje večný život. Tieto Ježišove slová ukazujú, že Boh do poslednej chvíle ľudského života hľadá so svojím milosrdenstvom každú stratenú ovečku.

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46)
Toto je posledný z výrokov Ježiša na kríži, ktoré zachytil Lukáš. Prvý bol modlitbou za tých, ktorí ho pribíjali na kríž, druhý za zločinca na kríži a tretím sa obracia na Otca. V Ježišovej smrti vidíme rozpracovanú teológiu kríža. Kristus je Spasiteľ hriešnikov, ktorý upiera našu pozornosť na konečný cieľ, ktorým je Boh, Otec. Z kríža nábožne odovzdáva svoju dušu – svoj život – Bohu.
 

Odkaz pre čitateľov

V Lukášovom pašiovom príbehu je viacero odkazov pre duchovný život čitateľov. Ide teda o Lukášov pedagogický zámer. Neponúka totiž iba opis toho, čo sa stalo s Ježišom a aký mal priebeh súdny proces, ale ponúka teologický význam Ježišovej smrti a zmŕtvychstania. Uvediem niekoľko príkladov. V Getsemanskej záhrade Ježiš vyzýva učeníkov: Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ (Lk 22,40). Uvádza obsah Ježišovej modltiby ako vzor modlitby každého Kristovho učeníka vo chvíľach skúšky: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich. No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42) Na krížovej ceste Ježišove napomenutie jeruzalemským ženám môžeme vnímať ak jeho slová aj do našich životov: „Neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“ (Lk 23, 28)

Najvznešenejší model správania si však Lukáš nechal až na samotný okamih ukrižovania. Kristus z kríža sa modlí za svojich nepriateľov, odpúšťa im a modlí sa za kajúceho lotra. Plný synovskej dôvery posledné slová patria jeho Otcovi, ktorému odovzdáva svoj život.

V pašiovom príbehu Ježiša Krista je vrcholným spôsobom opísaný a odovzdaný vzor života kresťana – hlboké spoločenstvo s Otcom, prvenstvo plnenia Božej vôle, modlitba, odpustenie, bytie pre druhých.

autor: František Trstenský
zdroj: postoj.sk