Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“

Evanjeliový úryvok Piatej pôstnej nedele (Jn 8, 1 – 11) ponúka Ježišov postoj k žene obvinenej z cudzoložstva.

Nedeľný úryvok má tri časti. V prvej časti je predstavený právny kázus – žena pristihnutá pri cudzoložstve. V druhej časti je Kristus, ktorý najskôr nereaguje a potom odpovedá na neutíchajúce otázky. Napokon tretiu časť tvorí dialóg Krista so ženou. Ježišove slová žene sú kľúčovým posolstvom celého príbehu, ale musíme ich prečítať dokonca.

V každom komentári k Jánovmu evanjeliu sa dočítame, že v starovekých rukopisoch sa tento úryvok nachádzal na rôznych miestach. Niekedy to bolo až v samotnom závere Jánovho evanjelia, alebo dokonca v Lukášovom evanjeliu za 21, 38. Úryvok predstavuje vzácnu perlu Ježišovho radostného posolstva o Božej záchrane človeka.

Dikcia zákona

Mojžišov zákon v starozákonnej knihe Deuteronómium nariaďoval: „Muža alebo ženu, čo spáchali tú ohavnú vec, vyvedieš k bránam svojho mesta a ukameňuješ ich na smrť. Ten, kto má zomrieť, zahynie na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov. Nikoho nech neusmrcujú, keď proti nemu svedčí iba jeden svedok. Svedkovia nech prví položia naň ruky, aby ho zabili, potom ostatní z ľudu, a tak odstrániš zlo zo svojho stredu.“ (Dt 17, 5 – 7)

Zákon teda určoval ako postupovať. Nebolo potrebné priviesť ženu, ak chceli poznať Kristov názor. Stačilo sa spýtať. Navyše prečo nepriviedli aj muža? Veď aj jeho sa dotýkal Mojžišov predpis. V evanjeliovom rozprávaní nie je obžalovanou žena, ale Ježiš Kristus. Prezrádzajú to slová farizejov a zákonníkov určené Ježišovi: „Čo povieš ty?“ (Jn 8, 6) Evanjelista Ján k tomu dodáva: „Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať.“ (Jn 8, 6) Už svätý Augustín vyjadril vo svojej dobe obavu, že pre ľudí malej viery, alebo pre nepriateľov viery bude Pánovo prijatie hriešnice neprijateľné, lebo sa tým bude podporovať beztrestnosť ľudí, zvlášť žien.

V každej dobe, aj v tej dnešnej, nechýbajú snahy privlastniť si Krista. Konanie Božieho Syna interpretujeme tak, aby to ospravedlnilo našu situáciu. Jedni, ktorí stále chcú dvíhať kamene a druhí, ktorí hriech chcú predstaviť ako čnosť. Navzájom sa obviňujeme, že tí „druhí“ nepochopili evanjelium. Len akosi málo sa usilujeme čo najdôslednejšie nasledovať život a slová Ježiša Krista.

V každom z nás je občas farizej a zákonník, ktorý chce druhého odsúdiť. Žiaľ, stáva sa nám to možno až príliš často. Chcem však poukázať na niečo iné, čo je z môjho pohľadu dôležitejšie. Každý sme hriešnikom. Pán Ježiš okolostojacim hovorí: „Kto z vás je bez hriechu?“ a všetci sa rozídu, lebo každého sa týka hriech. Hriešnici nepovie: „Nič sa nestalo,“ ale ju napomína: „Choď a už nehreš!“

V dnešnej dobe sa stalo módnym hovoriť: „Mám svoje chyby, nie som dokonalý“. Pri týchto slovách niektorí povedia, že ide o úprimného človeka, ktorý má svoje chyby, ale férovo ich prizná a nehrá sa na „svätého“. Zabúda sa však na to, že každého (!) sa dotýka výzva robiť pokánie, zanechať hriech, obrátiť sa ku Kristovi. Vyznanie svojich hriechov je potrebné robiť, avšak nie na prvom mieste pred médiami, ale v spovednici.

Písanie do piesku

Už od starovekých komentárov Ježišovo písanie do piesku vyvolávalo zvedavosť. Niektorí navrhovali, že Boží Syn písal mená a hriechy okolostojacich. Ďalší videli symboliku písania do piesku v tom, že Boh odpúšťa a nepripomína nám naše hriechy, ako keď vietor odveje niečo, čo zapíšeme do piesku. Iní hovoria, že Ježiš tým vyjadril nezáujem o celú kauzu, lebo žalobcom nešlo o podstatu, ale o jeho obvinenie, ktoré zakrývali predstieraným záujmom o Božie veci.

Boh nám neodpúšťa preto, že sme konali pokánie. Božie odpustenie predchádza konanie človeka. Práve preto, že Boh nás miluje a že nám Boh odpúšťa, môžeme k nemu vďaka pokániu prísť. Taliansky autor duchovnej literatúry Silvano Fausti (1940 – 2015) hovorí, že Boh je vždy obrátený k človeku, aby sme sa my mohli obrátiť k nemu.

Trvalý rok milosrdenstva

Pápež František na záver mimoriadneho Roka milosrdenstva (trval od 8. decembra 2015 do 20. novembra 2016) napísal apoštolský list, ktorému dal pozoruhodný názov „Misericordia et misera“ v doslovnom preklade „Milosrdenstvo a biedna“. Pápež použil slová z komentára svätého Augustína práve k tomuto úryvku Jánovho evanjelia. Augustín hovorí: „Zostali iba dvaja, biedna (žena) a milosrdenstvo.“ – „Relicti sunt duo, misera et misericordia.“

Pápež František ďalej pokračuje: „Ježiš sa stretol s istou ženou. Ona, cudzoložnica a podľa Zákona odsúdená na trest ukameňovaním; on, ktorý svojím hlásaním a úplným sebaobetovaním, ktoré ho priviedlo až na kríž, znova priviedol Mojžišov zákon k jeho pravému pôvodnému zmyslu. V jeho centre nie je zákon a právna spravodlivosť, ale Božia láska, ktorá dokáže čítať v srdci každého človeka a porozumieť jeho najskrytejšej túžbe; láska, ktorá má prednosť pred všetkým.“ (1. bod)

Boh je milosrdný a len vďaka jeho milosrdenstvu môžeme s našimi mizériami prísť k nemu. Urobme z nášho života trvalý rok Pánovho milosrdenstva, ako to On robí k nám.

autor: František Trstenský
zdroj: postoj.sk