Evanjeliový úryvok polnočnej svätej omše Narodenia Pána (Lk 2, 1 – 14) približuje narodenie Božieho Syna v Betleheme.

Ježišovo narodenie pripomína lásku Boha k ľudstvu, k nám, ku mne. Boh sa nerozhodol pre alternatívne riešenia. Neposlal na tento svet namiesto seba anjela. Nestal sa anjelom, ale človekom. On sám sa sklonil k nám, keď sa narodil do ľudskej rodiny.

Teologická geografia

Pri opise narodenia Božieho Syna evanjelista Lukáš hovorí o štyroch miestach. Prvým je Betlehem, mesto, z ktorého pochádzal kráľ Dávid, kde ho Samuel pomazal za izraelského kráľa. Lukáš vníma pomazanie Dávida ako predobraz, ktorý dosiahne svoje naplnenie zhruba o tisíc rokov neskôr v Synovi Dávida, Ježišovi Kristovi, ktorý sa narodil v Betleheme. Druhým miestom je mašťal pre zvieratá, ktorá bola pravdepodobne vytesaná do skaly na spôsob jaskyne. Je potrebné povedať, že slovenský preklad „hostinec“ je v dnešnej dobe už nevhodný. Grécky výraz „katalýma“ označuje „dom, útulok pre cestujúcich, pre karavány“. Mária bola v požehnanom stave a prišiel jej čas pôrodu, čo bola intímna chvíľa ženy – rodičky. Potrebovala súkromie, ktoré jej vzhľadom na množstvo ľudí aspoň trocha zaručoval príbytok určený pre zvieratá. Zo strany Betlehemčanov teda nešlo o zlomyseľnosť, ale skôr o núdzovú pomoc v akútnej situácii matky, ktorej nadišiel čas pôrodu. Tretím miestom, ktorý Lukáš uvádza, sú jasle, do ktorých matka Mária vložila svoje narodené dieťa Ježiša. Ján Krstiteľ sa narodil v dome, v rodine kňaza. Božieho Syna uložili na miesto, odkiaľ zvieratá prijímajú potravu. Od začiatku svojho evanjelia Lukáš zdôrazňuje chudobu a skromné podmienky, ktoré si zvolil Boh pre príchod svojho Syna na náš svet.

Cirkevní otcovia použijú zmienku o jasliach na toto prirovnanie: „Jasle sú miesto, kde zvieratá nachádzajú svoj pokrm. Teraz však v jasliach leží ten, ktorý sám seba označil za chlieb prichádzajúci z neba – za pravý pokrm, ktorý človek potrebuje pre svoje bytie.“ Napokon štvrtým miestom je pole pastierov. To je prvé miesto, kde sa zvestovalo evanjelium. Nie je to „radostná zvesť“ o narodení následníka trónu, ktorá by sa ohlasovala v paláci z mramoru jeho vznešeným obyvateľom. Prvé evanjelium ohlásili anjeli a jeho adresátmi boli obyčajní pastieri. Akýkoľvek obraz triumfálneho mesiáša nemá v evanjeliách miesto. Ide o predzvesť ešte väčšieho paradoxu, keď tento Mesiáš zomrie potupnou smrťou na kríži. Apoštoli budú ohlasovateľmi dobrej noviny. Teraz sú to pastieri, ktorí zvestujú, čo im bolo povedané o Dieťati a čo videli a počuli v Betleheme.

Príklad Márie

Opis samotného narodenia Lukáš podáva zdržanlivým spôsobom: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ.“ (Lk 2, 6-7) Napriek tomu, že ide o Božieho Syna, ktorý sa počal zázračným spôsobom bez prispenia muža, evanjelista sa vyhýba akýmkoľvek fantazijným predstavám, ktoré boli charakteristické pre grécke báje. Ježiš Kristus prišiel na svet spôsobom, ako prichádza akékoľvek iné ľudské dieťa. Vo výraze „zavinula ho do plienok“ vnímame materinskú jemnosť, ktorá je typickou črtou každej matky. Mária je skutočnou matkou Ježiša Krista so všetkými nádhernými vlastnosťami, ktoré k materstvu patria. Na adresu Ježišovej matky zaznievajú tieto slová: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (porov. Lk 2, 19; porovnaj aj Lk 2, 51). Bohorodička sa snaží porozumieť odkazu Božieho konania. Ježišova matka to bude robiť po celý svoj život. Nasledujme jej príklad.

Dar a tajomstvo

Na niektorých stredovekých obrazoch s náboženskou tematikou je Ježišovo narodenie často zobrazené viac teologickým než historickým spôsobom. Dieťa Ježiš neleží v jasliach, ale na bielom korporáli. Pri ňom v pozícii adorujúcich osôb kľačia so zloženými rukami Božia matka Mária a svätý Jozef, prípadne betlehemskí pastieri.

Takéto zobrazenie nesie v sebe niekoľko silných odkazov. Vianoce sú o veľkosti Boha. Boh sa rozhodol podstúpiť riziko a vložil svoj život do ľudských rúk. Vianoce sú radostným slávením stretnutia Božej večnosti s našou ľudskou časnosťou, čo Pavol veľkolepo nazval „plnosť času“ (porov. Gal 4, 4). To preto, že Boh sa stáva v Ježišovi ľudským bytím. Nemecký biskup Rudolf Graber (1903-1992) sa raz vyjadril slovami: „To, čo sa stalo v Betleheme, prekonáva stvorenie sveta. Lebo to, že jediný Boží Syn, druhá božská osoba, sa chystá na tejto malej nepatrnej zemi stať človekom, jednoducho prekonáva všetko.“

Známy ruský filozof Nikolaj Alexandrovič Berďajev (1874-1948) upozorňuje, že to, čo je najcennejšie, je najslabšie. Preto násilie nemôže vykonať to najcennejšie, ale môže to vykonať iba duch a Boh. Vianoce sú oslavou Boha, ktorý sa stáva kvôli nám tým najslabším ľudským dieťaťom, odkázaným na starostlivosť ľudí. „Pre duchovný život je nevyhnutné, aby sa človek stretol s Bohom, ľudská vôľa s božskou,“ pripomína Berďajev. Vianoce sú vyvrcholením Božieho záujmu o človeka.

Je to dar a tajomstvo. Svätý všemohúci Boh sa rozhodol vstúpiť do komunikácie s hriešnym, smrteľným človekom. To je dôvod, pre ktorý Cirkev slávi Vianoce tak osobitne, slávnostne a radostne. Preto si pri vyznaní viery pri slovách „a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom,“ kľakáme na kolená. Nebojme sa kľaknúť si k jasliam a adorovať tento dar a tajomstvo, aby sme sa stretli s Bohom.

Autor: František Trstenský