Asi mi dáte za pravdu, že aj keď sa nám dnes nežije práve najhoršie, všeobecne žijeme v atmosfére nedôvery. Vidieť to napríklad v tom, že domy zamykáme (a kľúč už dávno nedávame pod kvetináč, ani pod rohožku, ani do elektrických hodín), cudziemu človeku nedôverujeme, overujeme podpisy, a deťom zakazujeme, aby si brali cukríky od cudzích ľudí. Počítače máme zaheslované rovnako ako aj mobily.

Na jednej strane sa tomu dá rozumieť, veď sa toho nedobrého udialo naozaj dosť a dosť na to, aby sme boli opatrní. Chceme mať istotu, že sme urobili všetko pre našu bezpečnosť a blaho a všetko chceme mať pod kontrolou. A tento postoj, či chceme, alebo nechceme, sa premieta aj do oblasti viery. Ale tu to už tak celkom v poriadku nie je. O Pána Boha nejde, ale ide o nás! Akoby sme chceli samého Pána Boha prekuknúť. A predsa: Boh, Vianoce, večnosť, spása, nebo, peklo, hriech a milosť – to sú tajomstvá, ktorým nikdy neprídeme na koniec. Ba viac – pyšný a sebaistý človek nedôjde ani na začiatok!

Pamätáte si, ako v evanjeliu Pán Ježiš ďakuje nebeskému Otcovi za to, že sa dáva poznať maličkým? A to dnešný svet veľmi dráždi. Mnohí len veľmi ťažko znášajú, že niečomu aj nerozumejú. Radi by Pánu Bohu pomaly určili aj nejakú diagnózu, alebo aspoň nejaký čiarový kód, z ktorého sa o ňom dozvieme všetko. Akoby chceli Pánu Bohu povedať: „Ty nás už nemáš čím prekvapiť.“ A preto často nič nepochopia z Božej krásy, múdrosti a dobroty. Iba ten, kto dennodenne pokorne kľačí v modlitbe pred Bohom, začína sa mu podobať, a to sú potom tie príklady, ktoré tak radi počúvame, ako Pán Boh zahanbil tých múdrych a pyšných ľudí a vyzdvihol tých zaznávaných, ktorými svet pohŕdal.

Poznáte meno Niko Kazantzakis? Áno, to je ten grécky spisovateľ, ktorý okrem iného napísal aj životopis sv. Františka, ktorému dal názov Svätý úbožiačik. Skúste si ho vypožičať z farskej knižnice, alebo si ho stiahnite z webu, bude sa vám isto páčiť. V tomto románe prerozprával ústami svätca z Assisi legendu, podľa ktorej sa každý rok počas svätej omše vo vianočnej noci v kostole rozplakalo Jezuliatko v jasličkách. A preto chodievali do kostola na polnočnú aj ľudia, ktorí o kostol nezavadili celý rok. Ale v jedny Vianoce prišiel do tohto kostola kázať učený teológ, ktorý všetkým vysvetlil, ako to vlastne bolo s tými Vianocami. Spomenul aj zimný slnovrat, odsúdil dary a pohrdol naivnou a slabou vierou ľudí, ktorí nečítajú, a ak aj, tak aj tak vôbec nerozumejú Svätému písmu a ich viera je vlastne len taký folklór! A… a keď to už bolo na nevydržanie, malý František mal skríknuť: „Majstre, buďte už ticho, aby sme počuli plakať Dieťatko!“ Doma preto od otca dostal na zadok, lebo v kostole sa nemá vykrikovať, ale matka mu tajne požehnala, lebo vedela, že pochopil podstatu. A Kazantzakis dodáva, že v tom roku sa po prvý raz zázrak nestal, Jezuliatko nezaplakalo.

Určite ste pochopili, aký je súvis medzi týmto príbehom a zmyslom Vianoc. Svätý Peter to veľmi výstižne povedal vo svojom liste: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosrdenstvo.“ Učme sa byť pokornými pred Pánom Bohom. Jezuliatko v jasličkách – to je obraz pokorného Boha.

V týchto dňoch máme u nás na Islande počas dňa aj dvadsať hodín tmu. Niekoho to deprimuje, ale na druhej strane je to čas, keď na nebi vidieť často polárnu žiaru. Ľudia, to je krása! Ale ani tulene a ani polárne líšky, a dokonca ani naše kone, soby a ovce nežasnú. To iba my ľudia vieme. Vieme žasnúť. Alebo sme to aspoň kedysi, ako deti, vedeli.

Nech nám Vianoce vrátia tento dar. S obdivom a vďakou stáť pred jasličkami. Len tak stáť, pozerať sa a žasnúť.

Autor: Dávid B. Tencer – kapucín, reykjavícky biskup
Zdorj: https://www.slovoplus.sk/zasnime-nad-obrazom-pokorneho-boha/