Lekár, filozof a spisovateľ, narodený (1912 – 1994) v Liptovskom Mikuláši, študoval medicínu vo Viedni a v Prahe. Počas druhej svetovej vojny bol prenasledovaný kvôli svojmu židovskému pôvodu. Iba kvôli zázračným udalostiam unikol nebezpečenstvu deportácie do koncentračného tábora. Po vojne študoval a praxoval aj v Zürichu. Konvertoval na katolícku vieru a stal sa vzorom pre hľadačov pravdy. Na začiatku publikoval aj po nemecky i po francúzsky a ovládal angličtinu. V detstve sa oboznámil s biblickou hebrejčinou, neskôr písal prevažne v slovenčine. Hoci bol často šikanovaný, pôsobil za totalitného režimu ako lekár v Bratislave, Skalici a napokon v Nitre, kde sa aj usadil. Tu ho pochoval kardinál J. Ch. Korec v roku 1994.

Cesta môjho vnútra by bol životopis. Toho by som vás však rád ušetril. Niekoľko vecí ale musím spomenúť.

Vyrástol som u svojho starého otca, lekára, za prvej svetovej vojny, v prostredí nevereckom. Náboženskej výchovy sa mi vôbec nedostalo.

Videl som okolo seba iba prázdne, vnútra sa netýkajúce formality. Často ma však starý otec brával na návštevu k svojmu dobrému známemu, gvardiánovi, do blízkeho františkánskeho kláštora. Aj iní kňazi často chodievali k nemu. Mal som však od mladi pestúnku, svätú dušu, s ktorou som skoro denne chodieval do kostola. Táto moja prvá vychovávateľka, ktorá dodnes žije a je rehoľnicou, iste najviac prispela svojimi modlitbami k tomu, že ma dobrotivý Pán Boh povolal do sveta poznania.

Nijaká skutočná konverzia sa nedá vysvetliť iba vonkajším alebo myšlienkovým, filozofickým a dogmatickým vývinom, vždy je predovšetkým dielom Ducha Svätého. Milosť sa nedá získať – iba obsiahnuť.

Prišli roky štúdia, literárnych ambícií a viery v revolučnú obnovu sveta. Cez ne sa však tiahnu periódy duševnej stiesnenosti, prázdnoty a svetobôľu, ktoré dnes chápem ako celkom oprávnené. Svoje tiesne a samotárske bôle som však často za štúdií v cudzine zaniesol do pološera katolíckych dómov a kaplniek, kde sa v tichom dumaní rozplývali. Boli to prvé, neartikulované modlitby duše.

Za vojenskej služby som sa zoznámil s dôstojníkom, ktorý ma priviedol na štúdium indickej mystiky, z ktorej bol skok do mystiky katolíckej, a už som aj držal v rukách knihu sv. Jána z Kríža Temná noc.

Potom to už išlo rapídne, zrejme Pán Boh vzal réžiu celkom do svojich rúk, lebo od tých čias, čo som dokorán otvoril oči duše, vždy som zazrel iba jeho dobrotu. Život sa zdanlivo skladá iba z „náhod“, no v úvodzovkách.

„Náhodou“ som sa zoznámil s rodinou, ktorá ma „náhodou“ poučila o svätej omši a hneď ma aj zobrala do kostola. Vtedy som po prvý raz vedome sledoval svätú obeť. Bolo to „náhodou“ v deň nájdenia svätého Kríža, a títo ľudia mi boli neskôr i krstnými rodičmi. Nechcem však odbočiť, lebo mám odpovedať na otázku, prečo som sa stal katolíkom, a nie ako. Preto teda, lebo milosťou Božou a štúdiom prišiel som k presvedčeniu, že len pravý katolicizmus je schopný urobiť z človeka tvora hodného toho mena a zo sveta nie peklo, ale naozaj svet.

Okrem toho azda najmocnejšou pohnútkou mi bol príkladný život kresťanskej rodiny, podotýkam, že konvertitskej, neskorších mojich krstných rodičov. Tu som videl, čo znamená nasledovať Ježiša Krista v každodennom živote, v neustálej práci na sebe a v láske k blížnemu, ku každému, sebazapieraním, sebakritikou a znášaním krížov – až napokon obeťou vlastného života potvrdili toto nasledovanie do poslednej litery, do posledného dychu, verní svojmu božskému vzoru.“

Z diela Pavla Straussa Mozaika nádeje.

Pavol Strauss o umení

Slovensko bude vtedy veľké, keď sa v ňom pomestí veľa tvorivého a veľa ľudí tvorivého ducha, síce rôznej výchovy a proveniencie, ale vždy tvorivých, pozitívnych, otvorených pre dobro osobné, ale i časové. Len veľká mozaika rôznorodých tvorivých duchov je predpokladom pre kultúrnu budúcnosť. Každý omyl zakape v sebe.

Život je čosi viac a silnejšie ako umenie, ale bez neho je nepredstaviteľný. Umenie neznáša lož. Lživé umenie sa samo odhalí. Je zlé. Buď je časťou života, alebo je ničím. Ako vitamíny: nestačia samy na udržanie života; ale keby bolo v potrave všetko a vitamíny by chýbali, nedalo by sa žiť.

Sú veľké diela, pred ktorými naše vnútro onemie, ako pred údermi mora, alebo pred priestorovými akordmi vrchov: všetko je zbytočné. Už treba iba – čušať. Každá doba je pripravená prijať veľké dielo ako svoju vizitku pred dejinami. Často z nej zvýši len umelecká tvorba. A veľkosť doby sa často dá posúdiť iba mierou umeleckých diel, ktoré tvorila.

Naše uponáhľané, na bagatelizovanie a prehodnocovanie bohaté storočie má zľahčovaciu tendenciu i pre normy svojich veľkých zjavov. Všetko má menšiu špecifickú váhu. Sme predsa storočím so zjavmi ako Bartók, Prokofiev, Stravinskij, Hindemith, Janáček, Honegger. A stále len zametáme so všetkým a pachtíme sa za novou hudbou. Raz Schonberg redivivus, potom aleatorika a jej odmietanie.

A stále platí to isté. Buď to vedia alebo nie. Buď sú muzikanti, a tak to robia, alebo nimi nie sú, a tak im nepomáhajú nijaké štylistické a formálne výmysly. Hlavný vnútorný zákon pre hudbu bol a ostáva: urobiť život hodným žitia, plnším, umocňujúcim dôstojnosť človeka i jeho slobodu.

Pavol Strauss o slobode

Určitý obmedzený druh spoločenských, politických a psychologických zvrhlostí sa ťahá všetkými dejinnými údobiami. Paleta dejinných a politických podlostí má – alebo azda len používa – málo obmien a nuansí. Vždy nové intrigánstva a cigánstva striedajú staré, od starého Grécka po dnešok; politické a skutočné vraždy, sexuálna politika svetového meradla, zrady, výmeny politických garnitúr vždy v mene tej istej hlúposti alebo lži; zdanlivo revolučné rozmachy so žalúdočným horizontom, vychodiace z filozofického resentimentu a sentimentálnej historickej falše, ktoré sa končia buď fakticky na vlastných šibeniciach, alebo v priepasti neujasnených koncepcií prázdnych hláv a plných vreciek.

Prečo to všetko? Kto už raz definitívne zastaví tento kolotoč nerozriešiteľných hlúpostí, poháňaný neúprimnosťou všetkých vekov? Naposledy zaznel ľudu úprimný hlas z Vrchu blahoslavenstiev. Zo všetkých ostatných tribún sveta sa od tých čias viac alebo menej luhalo. Už len zlomky a úlomky úprimnosti sú žiarami vo svetovej vyhni tmy.