Bol štedrý večer, biele snehové vločky mäkko padali na zamrznutú zem. V dedinkách, po údoliach aj hradoch, vypínajúcich sa na strmých skaliskách, zažíhali sviatočné kahance.

Všade vládol pokoj, posvätné ticho betlehemskej noci. Iba v Šarišskom kláštore na Tubulskom hrade bolo rušno. Na nádvorí, inokedy tichom, sa ozýval krik, hluk, lomoz a dupot konských kopýt.

Poľakané mníšky sa zišli na spoločnú modlitbu. A tá nebola teraz taká uzobraná, ako bývala inokedy. Myseľ neposlušne blúdila po zasneženom pustom kraji. „Bože drahý, či ju nájdu? Či ju už nezožrali pažravé vlky?“ Duchu sledovali výpravu, ktorá práve odišla z hradu a pozorne počúvali, či sa ešte nevracia. Ich srdcia prenikol strach zakaždým, keď sa nepriehľadných pralesoch ozval prenikavý rev divej zveri. Predstavená kláštora Alžbeta, céra kráľa Bélu, vybrala sa ešte zarána s milodarmi, aby ich rozdelila po roztrúsených horských dedinkách.

Jedni sane sa vrátili na poludnie prázdne, ale o Alžbetiných, šarlátových saniach ani vidu ani slychu. Povozníci, ktorí sa vrátili, oznámili, že kráľovská dcéra zostala u istej chorej v osade pri hornom toku Delne. Ale odkázala, že v štedrovečernej večeri sa vráti.

Podľa pieskových hodín sa blížila polnoc a nad tubulským hradom sa rozprestierala čierna noc. Pri svetle horiacej pochodne hlásnik zaspieval: „Chváľ každý duch Hospodina i Ježiša jeho Syna, uderila dvanásta hodina, nech nám bude na pomoci v tejto svätej, tichej noci.“

„Už je polnoc,“ povedala plačlivo najstaršia mníška, soror Veronika, „a o našej drahej matke ani chýru.“ „Ktovie, či ešte žije,“ zavzdychali zborovo ostatné a so skormúteným srdcom vošli do kaplnky na polnočnú svätú omšu. Soror Veronika zažala hromničku, uviazala na ňu čiernu stuhu a bôľom skrúšené mníšky striedavo recitovali pohrebný žalm. V polnočnom tichu sa im z tmavých kútov kaplnky pred oči stále vynárali zakrvavené tlamy divých šeliem, ktoré trhali drahé telo ich matky predstavenej.

***

Niekoľko hodín predtým bolo počuť na zasneženej ceste dolu od Slanských vrchov veselé cvenčanie zvončekov na štvorzápražných saniach. Medzi purpurovými vankúšmi sedela Alžbeta, predstavená tubulského kláštora, zabalená do mäkkej kožušiny.

Len čo došli k rieke Belni, pod tmavým, haršatským vrchom sa zjavili zelené iskry, cválajúce rovno k saniam. „Ježiš Mária, vlci idú!“ Prekrižoval sa pohonič. Alžbeta pozrela k lesu, a dych sa jej zastavil. Z húštiny vyletel celý kŕdeľ divých šeliem. Kone ich zvetrili a splašene behali krížom – krážom po širokej pláni. Zelené iskriace oči za nimi.

Jeden ozrutný vlk vyskočil na sane, a strhol z predstavenej kožušinu. Pohoničovi sa podarilo odrezať postroje z jedného koňa, na ktorého sa dravce šialenie vrhli a o chvíľu spratali do posledného kúska. Ale čo to bolo pre toľké žalúdky? Tým sa v nich ozval ešte väčší hlad a kým sa pohoničovi podarilo vypnúť aj druhé koňa, zlovestná mrákava im bola znova za pätami.

Zručný pohonič takto zdržiaval vlkov až kým nezostal iba jeden kôň. Zmorený, sotva, dýchajúci kôň dobehol až k Sečovu, nad ktorým sa vypínal Soľnohrad. Pohonič kričal na ratu, ako mu len hrdlo stačilo, ale jeho hlas nikde nenašiel ozvenu.

Dravce boli znova pri saniach prichystané vrhnúť sa na matku kláštora a na matku opustených. V dedine hlaholili zvony piesne lásky, bratstva a obetavosti. Pohonič ovplyvnený štedrovečerným zákonom odovzdal opraty mníške, prežehnal sa a skočil medzi zlovestne iskriace oči, aby zachránil svoju blížnu.

***

Hromnička už dohárala. Odznel aj žalm za dušu zomrelej. Posledné akordy polnočnej omše práve doznievali v trúchlivom tichu, keď sa otvorili dvere a do posvätného šera vstúpila uplakaná predstavená.

Mníšky skríkli od radosti, ale Alžbeta s ťažkým smútkom vravela: „Vaša radosť je draho zaplatená. Skloňme sa pred Bohom v hlbokej pokore a modlíme sa za šľachetnú dušu Jánovu, za duševné spasenie verného pohoniča, ktorý sa za mňa obetoval.“

Vďačná Alžbeta dala neskoršie vernému pohoničovi postaviť pomník na tom mieste, kde ho vlci roztrhali a jeho rodinne dala do daru celé územie od Sečova pozdĺž rieky Delne až po Šimónku. Všetci jej členovia boli povýšení na šľachticov. Podľa erbu znázorňujúceho vlka dostali meno Vlkovci, neskoršie Farkašovci.

Ich meno i erb pripomínajú Spasiteľove slová, podľa ktorých nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto dá život za svojich blížnych…