Cez Tomáša sa Pán prihovára nám
Evanjeliový úryvok Druhej veľkonočnej nedele (Jn 20, 19 – 31) prináša príbeh dvoch stretnutí zmrtvýchvstalého Krista so svojimi učeníkmi.
Vďaka svätému Jánovi Pavlovi II. táto nedeľa nesie od roku 2000 označenie „Nedeľa Božieho milosrdenstva.“ Jej starokresťanský názov bol „Dominica in albis deponendis“ – „Nedeľa odkladania bieleho rúcha.“ V kresťanskom staroveku tí, ktorí prijali krst na Veľkonočnú vigíliu, nosili biely odev, ktorý slávnostne odložili v posledný deň veľkonočnej oktávy. V prostredí východných cirkví nesie táto nedeľa označenie „Tomášova nedeľa“ podľa evanjeliového úryvku, v ktorom Pán Ježiš na ôsmy deň po svojom vzkriesení sa dáva spoznať apoštolovi Tomášovi.
Ôsmy deň
Nedeľný úryvok má dve časti, pričom obidve sa odohrávajú v nedeľu. Prvá časť sa začína spojením „Večer v ten istý prvý deň v týždni.“ (Jn 20, 19) Je to deň zmŕtvychvstania, keď sa Pán zjavil ženám pri hrobe a emauzským učeníkom. Druhá časť začína slovami „O osem dní.“ (Jn 20, 26) Siedmy deň je v židovskom náboženstve sviatočným dňom. Židovský národ si týmto dňom odpočinku dodnes pripomína stvorenie sveta a človeka a vyslobodenie z egyptského otroctva. Kresťania slávia ako Pánov deň nedeľu, lebo je to deň Kristovho vzkriesenia a zoslania Ducha Svätého. Už v staroveku kresťania nazývali nedeľu „ôsmym dňom“, lebo je to deň nového stvorenia. Ježišovo posolstvo napĺňa starozákonné prisľúbenia a prekonáva ich (7+1). Kresťania nie sú pokračovaním židovstva, ale vzniká nové spoločenstvo už nie učeníkov Mojžiša, ale Božieho Syna Ježiša Krista. Prvé stvorenie sa spomína na začiatku Knihy Genezis. „Ôsmy deň“ je začiatkom nového stvorenia, ktorým sme sa stali Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Keď Ježiš dýchol na svojich učeníkov, pripomenul im konanie Boha, ktorý pri stvorení vdýchol do človeka „dych života“, a tak sa človek stal živou bytosťou (porov. Gn 2, 7). Usilujme sa zo všetkých síl zachovať posvätnosť Pánovho dňa.
Ísť cestou Božieho Syna
Deň sa končil a začínala noc. V Jánovom evanjeliu je tma symbolom zla a nedostatku viery. Ježiš skončil smrťou na kríži. Učeníci sú plní strachu, lebo možno budú hľadať aj ich ako stúpencov Ježiša z Nazareta. Židovské veľkonočné sviatky trvali 7 dní, takže Jeruzalem bol ešte stále plný pútnikov. Preto sú učeníci za zatvorenými dverami. Ak by sa teraz chceli vrátiť do Galiley, ľahko by ich mohol niekto spoznať a udať. Ježiš prišiel do stredu ich spoločenstva. Evanjelista Ján zachoval tento detail miesta, lebo je dôležitý. Kristus sa nezaujíma len okrajovo o náš život. Vstupuje do jadra nášho života, do jeho podstaty. Ježišove slová „Pokoj vám“ boli bežným židovským pozdravom. V Ježišových ústach má však oveľa hlbší význam, ktorý samotný Pán ukázal ešte pred svojou smrťou vo Večeradle: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.“ (Jn 14, 27) Kristus prináša pokoj do jadra nášho života, preto jeho pokoj je odlišný, než dáva svet. Aj svet sa snaží ponúknuť rôzne formy pokoja, po ktorých však ľudské srdce je ešte viac rozbúrené, ako bolo predtým.
Ježiš posiela svojich učeníkov, aby pokračovali v jeho diele. Kristov učeník nešíri seba a svoje názory, ale vždy náuku Toho, ktorý ho poslal – Ježiša Krista. Keď Pán Ježiš ukázal učeníkom rany po svojom umučení, ukázal im, že toto je cesta aj pre nich. Niet inej cesty záchrany pre svet ako je ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus. Kto si vyberá inú cestu, nejde cestou Božieho Syna.
Dar odpustenia
Keď evanjelista Lukáš hovorí o zjavení sa vzkrieseného Pána učeníkom, spomína, že im ukázal ruky a nohy (Lk 24, 40). Avšak evanjelista Ján hovorí, že im ukázal ruky a bok (Jn 20, 20). Ján totiž zachytil scénu, keď po smrti rímsky vojak prebodol Ježišov bok, z ktorého vyšla krv a voda (Jn 19, 34). Cirkev v dvoch substanciách vidí odkaz na dve základné sviatosti – Krst a Eucharistiu.
Na začiatku Jánovho evanjelia zaznelo svedectvo Jána Krstiteľa, ktorý povedal o Ježišovi: Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1, 29) Hriechy sú skutočným otroctvom. Dielo Pána Ježiša, nevinného Baránka, ktorý bol obetovaný, je novým exodom, v ktorom Boh vyviedol svoj ľud z otroctva do slobody. Teraz toto poslanie zveril svojim učeníkom, aby v dare odpustenia hriechov ľudia spoznali Ježiša Krista, ktorého poslal Otec. Preto pri Ježišovej smrti evanjelista Ján hovorí: „Naklonil hlavu a odovzdal ducha“. (Jn 19, 30) Tieto slová majú dvojitý význam. Pán odovzdáva svojho ducha na novú komunitu, ktorá sa rodí pod krížom. Je to zároveň pozvanie vstúpiť do tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Prvým krokom je prijatie sviatosti krstu. V každom odpustení hriechov vo sviatosti zmierenia sa uskutočňuje toto naše opätovné zapojenie do diela vykúpenia.
Zmŕtvychvstalý Pán dáva Cirkvi veľmi vzácny dar – dar sviatosti zmierenia. Buďme vďační za tento dar, ktorým sa nám odpúšťajú hriechy a daruje spása.
Tomášovo „dvojča“
V Jánovom evanjeliu sa Tomáš spomína na štyroch miestach. Prvýkrát pri vzkriesení Lazára, keď hovorí: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn 11, 16) Potom sa pri Poslednej večeri Tomáš pýta Pána Ježiša: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ (Jn 14, 5) Po Ježišovom vzkriesení Tomáš ide spolu s Petrom loviť ryby (porov. Jn 21, 1 – 3). Štvrtým miestom je dnešný úryvok. Ježiš sa obráti na Tomáša slovami, ktoré samotný Tomáš vypovedal pred týždňom, keď hovorí: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku!“ A dodáva: „A nebuď neveriaci ale veriaci!“ (Jn 20, 27) Pán pozýva Tomáša k viere v neho. Ježišovo posolstvo nie je empirickou vedou, ale osobným úkonom viery – našou odpoveďou na Kristovo pozvanie. Nepoznáme presné dôvody, prečo mal Tomáš prezývku „Didymus“, čo v preklade znamená „dvojča“. Možno niekedy tým „dvojčaťom“ k Tomášovi sme my sami. Evanjeliový úryvok je odpoveďou pre tých, ktorí čítajú toto evanjelium v situácii, keď už Pán Ježiš nie je fyzicky prítomný medzi svojimi učeníkmi. Viera týchto veriacich, medzi ktorých patríme aj my, je založená na svedectve Písma a svedectve tých, ktorí videli zmŕvychvstalého Pána. Preto slová Pána Ježiša Tomášovi sú pozvaním „Nebuď neveriaci, ale veriaci“ a uistením „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ určeným pre nás.
autor: František Trstenský
zdroj: postoj.sk