V plnej rýchlosti sa rútil po uliciach južného káhirského predmestia Helwan. Pred koptským Kostolom sv. Menasa mu koleso motocykla nabehlo na výmoľ. V okamihu bol po niekoľkých kotrmelcoch na zemi. Dotlčený, ale živý.

Trinásťročná Nesma Wael kráčala domov so svojou sesternicou a mamou. Bohoslužby sa skončili pred desiatimi minútami, ľudia sa rozchádzali.

„Mama ho zbadala prvá. Inštinkt ju hnal, bola predsa zdravotná sestra. My sme bežali za ňou.”

„Ježišu Kriste, pomôž! Ste v poriadku?” hodila sa k nemu na zem tridsaťdvaročná Nermeen Sadiq.  Všetko sa udialo skôr, ako by mohol ktokoľvek zareagovať. Tvár sa jej zaborila do prachu na ceste, telo sa zalialo krvou. Automatická zbraň, ktorú skrýval pod vestou, bola chladná a nemilosrdná.

„Boli sme od útočníka len pár metrov. V poslednej chvíli sa nám v hrôze podarilo zabuchnúť za sebou dvere obchodu, pri ktorom sa to stalo. Pokladníčka nás ukryla za veľké chladiace boxy. Videli sme, ako nás … on, ten so zbraňou … hľadá. Nevidel nás. Otočil sa a v zúrivosti vystrelil ešte raz na mamu … Potom nám zmizol z dohľadu.”

V to decembrové poludnie, tri dni pred novým rokom 2018, nakoniec smerovali k smrti. K jedenástim neľútostným popravám nevinných. Vlastne „vinných” – svojou vierou.

„Kričala som z plného hrdla, kričala som o pomoc, kľačala som pri mame. Naokolo bolo plno ľudí, ale nikto sa mamy ani nedotkol, nechali ju ležať v krvi. Kričala som, a nikto ma nepočul.”

Sanitka napokon dorazila, ale ani lekár a záchranári ťažko zranenej Nermeen nepomohli – nemali povolenie od bezpečnostných zložiek, ktoré sa v tej chvíli pokúšali zlikvidovať strieľajúceho teroristu na motorke a jeho spoločníka.

„Neboj sa, som pri tebe… Len poslúchaj ocka a daj pozor na Karen,” zmohla sa Narmeen ešte na pár slov. Okolo zúril chaos, mŕtvych pred kostolom pribúdalo.

Nermeen Sadiq ležala bezmocná na ulici ešte hodinu. Záchranári ju napokon naložili do sanitky, ale cestou sa zastavili na policajnej stanici spísať zápisnicu. Odtiaľ už cesta neviedla so nemocnice. Viedla do márnice…

„Vinný je nielen terorista, vinní sú aj záchranári, aj policajný dôstojník – nechali ju zomrieť, vykrvácať. Napriek obrovskej bolesti v srdci – mama mi nekonečne chýba – pociťujem radosť, hrdosť. Moja mama totiž umrela ako mučeníčka a ja sa už viac teroristov nebojím. Celý ten čas som bola pri nej a nič sa mi nestalo, nebola som ani len zranená. Bola to Božia vôľa, Boh si vybral práve ju, aby šla do neba. Naše životy sú v Božích rukách a my sa musíme držať svojej viery.”

zdroj: acn-slovensko.org