5. Nakoľko sú záznamy evanjelií spoľahlivé?

Historici, ktorí v Ježiša Krista neverili, zaznamenali niektoré všeobecné fakty o jeho živote, no ľudia z jeho blízkeho okruhu spísali podrobnejšie opisy založené na správach očitých svedkov. Sú to takzvané evanjeliá – prvé štyri knihy Novej zmluvy. Ako si môžeme byť istí, že sú tieto Ježišove životopisy presné?

Keď sa historici snažia posúdiť, či je životopis dôveryhodný, kladú si otázku: Koľko ďalších zdrojov uvádza o dotyčnom človeku rovnaké informácie? Funguje to asi takto: Predstav si, že zbieraš životopisy amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Nájdeš množstvo kníh o jeho rodine, o jeho prezidentskom období, o tom, ako riešil krízu na Kube. Skoro všetky životopisy budú uvádzať podobné fakty. Ale čo ak narazíš na knihu, podľa ktorej pôsobil prezident Kennedy desať rokov ako kňaz v Južnej Afrike? Vzhľadom na to, že podľa ostatných životopisov strávil tie roky v Spojených štátoch, sa každý rozumný historik prikloní k názoru záznamov, ktoré sa zhodujú.

Máme viacero životopisov uvádzajúcich podobné fakty aj v prípade Ježiša z Nazaretu? Áno. Tu je ukážka niektorých udalostí z Ježišovho života v jednotlivých evanjeliách. Vidíme, že aj keď jednotlivé evanjeliá nie sú totožné (písali ich rôzni autori s rôznymi dôrazmi), všetci štyria rozprávajú v podstate ten istý príbeh.

Dve z evanjelií napísali apoštoli Matúš a Ján, ktorí Ježiša osobne poznali a strávili s ním na cestách viac než tri roky. Ďalšie dve napísali Marek a Lukáš, blízki spolupracovníci apoštolov. Títo pisatelia mali priamy prístup k faktom, ktoré zaznamenávali. Raná cirkev všetky tieto štyri evanjeliá uznávala, pretože boli v súlade s faktami, ktoré boli o Ježišovi všeobecne známe.

Každý z autorov evanjelií spísal veľmi podobný záznam. Ako sa dá v prípade viacerých životopisov tej istej historickej osobnosti čakať, jednotlivé štýly sa rôznia, ale fakty súhlasia. Evanjeliá uvádzajú zemepisné názvy a podrobnosti týkajúce sa danej kultúry, ktoré potvrdzujú historici aj archeológovia.

Je množstvo tém, ku ktorým by si raná cirkev priala poznať Ježišovo vyjadrenie, avšak medzi jeho zaznamenanými výrokmi ich nenachádzame. Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že autori evanjelií boli čestní a nevkladali Ježišovi do úst slová, ktoré by slúžili ich záujmom.

6. Sú v Biblii protirečenia?

Občas počujeme, že Biblia je plná rozporov, ale pri pozornom skúmaní zistíme, že to nie je pravda. Vlastne sa dá povedať, že na knihu takéhoto rozsahu a záberu sa v nej i tých zdanlivých rozporov nájde neobyčajne málo. Tie rozporné tvrdenia, ktoré skutočne existujú, neznamenajú žiadnu katastrofu a nanajvýš prebúdzajú zvedavosť. Netýkajú sa žiadnej významnej udalosti ani dôležitého článku viery.

Uveďme si príklad jedného takéhoto rozporu. V Matúšovom evanjeliu a Skutkoch apoštolov vidíme rôzne verzie smrti Judáša. Matúš píše, že Judáš sa obesil, ale v Skutkoch sa vraví, že spadol „z výšky dolu hlavou, pričom ho roztrhlo tak, že sa z neho vyvalili všetky vnútornosti“. Ako do seba tieto dve správy zapadajú? Jednoducho. Judáš sa mohol obesiť na kraji útesu, povraz sa roztrhol a on sa zrútil dole. Aj miesto, kde podľa tradície Judáš zomrel, s týmto výkladom súhlasí: ide o pole na úpätí útesu za Jeruzalemom. Alebo si vezmime iný príklad zdanlivého rozporu: Bol Ježiš v hrobe dve, alebo tri noci predtým, než bol vzkriesený? Pred svojím ukrižovaním totiž vyhlásil: „… tak bude aj Syn človeka v lone zeme tri dni a tri noci.“ Marek zaznamenáva iný Ježišov výrok: „… Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť, vydajú pohanom, budú sa mu vysmievať a pľuvať na neho. Zbičujú ho a zabijú, ale po troch dňoch vstane z mŕtvych.“

Ježiša zabili v piatok a to, že bol vzkriesený, sa zistilo v nedeľu. Ako teda mohol stráviť v hrobe „tri dni a tri noci“? V Ježišových časoch sa časť dňa či noci označovala za celý deň a noc; bol to bežný spôsob obraznej reči, ktorú máme aj my v našom jazyku. Keď niekto povie: „Dnes som celý deň nakupoval,“ je nám jasné, že tým pravdepodobne nemyslí 24 hodín.

Toto sú typické zdanlivé rozpory v Novej zmluve. Väčšina z nich sa dá vyriešiť pozorným preskúmaním samotného biblického textu alebo štúdiom historického, lingvistického či kultúrneho pozadia.

7. Podľa čoho sa vyberali knihy Novej zmluvy? Prečo by sme nemali uznať apokryfy, Judášovo či Tomášovo evanjelium?

Existujú jasné dôvody, prečo sa môžeme spoľahnúť na dnešný zoznam kníh Novej zmluvy. Tieto knihy prijala cirkev prakticky hneď po tom, čo boli napísané. Ich autori boli Ježišovi učeníci alebo jeho priami nasledovníci, ktorým zveril vedenie ranej cirkvi.

Obsah novozákonných kníh bol v súlade s tým, čo videli tisíce svedkov na vlastné oči. Keď potom o mnoho desiatok rokov neskôr vznikli iné knihy (napríklad Judášovo evanjelium, ktoré napísala sekta gnostikov medzi rokmi 130 – 170 n. l., teda dlho po Judášovej smrti), nebol problém pre cirkev rozpoznať, že išlo o podvrhy. Tomášovo evanjelium, ktoré pochádza asi z roku 140 n. l. a mylne nesie apoštolovo meno, je ďalším príkladom takéhoto falzifikátu. Tieto spisy a ďalšie tzv. gnostické evanjeliá veriaci neprijali, lebo boli zjavne v rozpore so známym učením Ježiša Krista a Starej zmluvy, obsahovali legendy plné bizarnosti a často aj historické a geografické nepresnosti.

Roku 367 n. l. spísal Atanázius formálny zoznam 27 kníh Novej zmluvy (ide o ten istý zoznam, ktorý používame aj dnes). Krátko potom začali v cirkvi kolovať zoznamy vytvorené Hieronýmom a Augustínom, ktoré uvádzali tie isté knihy. Avšak väčšina kresťanov takéto zoznamy ani nepotrebovala. Viac-menej celá cirkev totiž uznávala a používala práve tieto knihy už od prvého storočia. Spísanie týchto zoznamov začalo byť dôležité hlavne preto, lebo cirkev sa postupne šírila za hranice grécky hovoriacich krajín a bolo potrebné Písma prekladať, a navyše vznikali sekty, ktoré sa od cirkvi odštiepili a písali si vlastné „sväté“ knihy.

8. Prečo trvalo 30 – 60 rokov, než sa zapísali evanjeliá?

Hlavný dôvod, prečo neboli evanjeliá zaznamenané bezprostredne po Ježišovej smrti a vzkriesení, spočíval v tom, že ich cirkev zjavne v písomnej podobe nepotrebovala. Spočiatku sa evanjelium šírilo ústnym podaním v Jeruzaleme. Nebolo potrebné zostavovať písomný záznam Ježišovho života, pretože ľudia z okolia Jeruzalema Ježiša poznali a vedeli o jeho pôsobení z vlastnej skúsenosti alebo z prvej ruky.

Keď sa však evanjelium rozšírilo za hranice Jeruzalema a očití svedkovia už neboli tak ľahko dostupní, vznikla potreba, aby rozprávanie dostalo písomnú formu a bolo tak možné učiť ďalších ľudí o Ježišom živote a službe. Podľa názoru mnohých znalcov boli evanjeliá zapísané tridsať až šesťdesiat rokov po Ježišovej smrti.

Trochu jasnejšiu predstavu o situácii si môžeme urobiť vďaka Lukášovi, ktorý na začiatku svojho evanjelia uvádza, prečo ho napísal: „Hoci sa už viacerí pokúšali vyrozprávať rad-radom udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám to podali tí, čo boli od začiatku očitými svedkami a služobníkmi slova, predsa som aj ja uznal za dobré dôkladne a sústavne prebádať všetko od začiatku a napísať ti, vznešený Teofil, aby si poznal spoľahlivosť náuky, do ktorej ťa zasvätili.“

Čítal si už niekedy niečo z evanjelií?

9. Záleží na tom, či Ježiš naozaj urobil alebo povedal to, čo je v evanjeliách?

Áno. Aby mohla mať viera vôbec nejakú hodnotu, musí byť založená na faktoch a vychádzať z reality. Prečo? Keď sa rozhodneš letieť napríklad do Londýna, asi budeš veriť, že tvoje lietadlo má dosť paliva, že nemá žiadnu mechanickú poruchu, že pilot je dostatočne skúsený a že na palube nebudú žiadni teroristi. Lenže do Londýna ťa tvoja viera sama osebe nedopraví. Tým podstatným, čo ti umožní tam doletieť, bude samotné lietadlo. Preto si musíš klásť otázku: je predmet tvojej viery naozaj spoľahlivý?

Predmetom viery kresťanov je Boh. A Boh využil Bibliu na to, aby nám ukázal, aký je a ako ho môžeme spoznať. Biblia nie je len inšpiratívnou knihou. Prostredníctvom nej môžeme pochopiť život a samotného Boha. Nedáva nám odpovede na všetky naše otázky, ale na dostatok z nich. Povzbudzuje nás k tomu, aby sme sa obracali na Boha pre silu a usmernenie v živote a aby sme sa tešili z jeho lásky k nám. A v neposlednom rade Biblia rozpráva o tom, ako môžeme získať večný život: prostredníctvom Ježiša Krista.

Opisuje ho Biblia presne a spoľahlivo? Áno. Môžeme sa na ňu spoľahnúť, pretože má obrovskú oporu vo faktoch. Spomínali sme, že Biblia má oporu v histórii i v archeológii, medzi jej knihami panuje vzájomný súlad, zachoval sa pozoruhodný počet rukopisov a presnosť opisov aj prekladov je až zarážajúca. To všetko nám poskytuje pevný základ pre to, aby sme mohli veriť, že to, čo dnes držíme v rukách, je presne to isté, čo pôvodní autori napísali a prežívali v reálnom živote na reálnych miestach.

Ján, jeden z evanjelistov, to vynikajúco zhrnul: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“