Začíname týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, avšak nie modlitbu za jednotu kresťanov ako takú, pretože tá je stále aktuálna. Môžeme vidieť, že určité problémy s jednotou mala už cirkev v dobe apoštolov. Tak to napr. popisuje sv. Pavol v prvom liste Korinťanom: „Bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista vás prosím, buďte všetci zajedno. Nech nie sú medzi vami roztržky. Cíťte a zmýšľajte úplne rovnako.“ Ide o jednotu v myslení i cítení. Ako môžeme tak veľký stupeň jednoty dosiahnuť? Tak, že budeme myslieť a cítiť ako Ježiš Kristus. On je vzorom a pôvodcom našej jednoty. Čnosť nás spája, ale hriech nás rozdeľuje.

Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu „O ekumenizme“ vysvetľuje: „Jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi, ktorá je všeobecným prostriedkom spásy, možno dosiahnuť celú plnosť prostriedkov spásy. Veríme totiž, že Pán zveril všetko bohatstvo Novej zmluvy jedine apoštolskému kolégiu, na ktorého čele stojí Peter, na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria k Božiemu ľudu.“

V skutočnosti „v tejto jednej a jedinej Božej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky, ktoré Apoštol prísne karhá ako odsúdeniahodné. V neskorších dobách sa však vyskytli väčšie rozpory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany.“ Rozštiepenia, ktoré zraňujú jednotu Kristovho tela, nevznikajú bez hriechov ľudí: Origenes, jeden zo starších cirkevných spisovateľov hovorí: „Kde sú hriechy, tam je mnohosť, tam sú schizmy, herézy a rozpory. Kde je však čnosť, tam je jednota, tam je súlad, na základe ktorého všetci veriaci mali jedno srdce a jednu dušu.“

Tých, čo sa v súčasnosti rodia v spoločenstvách, ktoré vznikli z takýchto rozštiepení, „a sú poučení vo viere v Krista, nemožno obviniť z hriechu oddelenia a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. V krste sú ospravedlnení vierou, včlenení do Krista, a preto sú právom poctení menom kresťan a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.

Okrem toho „mnohé prvky posväcovania a pravdy“ jestvujú aj mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: „písané Božie Slovo, život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého, ako aj viditeľné prvky.“ Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy. Účinnosť týchto prostriedkov pochádza z plnosti milosti a pravdy, ktorú Kristus zveril Katolíckej cirkvi. Všetky tieto dobrá pochádzajú od Krista a vedú k nemu a samy „podnecujú ku katolíckej jednote.“

Z povedaného vyplýva, že tam, kde skutočne pôsobí Boží Duch je snaha po jednote. Jednota je znakom Božej prítomnosti, znakom prítomnosti Vtelenej lásky. Boh sám je Veľká jednota a túži po tom, aby sme aj my boli jedno, ako je Otec a Syn v Duchu Svätom.

„Veríme, že“ jednota, „ktorú Kristus od začiatku daroval svojej Cirkvi, pretrváva neodňateľne v Katolíckej cirkvi, a dúfame, že sa bude deň čo deň zveľaďovať až do skončenia vekov.“ Kristus ustavične dáva svojej Cirkvi dar jednoty, ale Cirkev sa musí stále modliť a pracovať na tom, aby udržovala, posilňovala a zdokonaľovala jednotu, ktorú pre ňu chcel Kristus. Preto sám Ježiš v hodine svojho umučenia prosil a ani teraz neprestáva prosiť Otca o jednotu svojich učeníkov: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21) Túžba po obnovenej jednote všetkých kresťanov je Kristov dar a výzva Ducha Svätého.

Z toho, čo sme počuli, urobme konkrétne závery. Aby sme na túto výzvu primerane odpovedali, vyžaduje sa:
– Ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu. Táto obnova záleží od každého jedného z nás a ona je hybnou silou smerovania k jednota.
– Obrátenie srdca, aby sa veriaci v Krista „snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia“, lebo nevernosť údov Kristovmu daru je príčinou rozdelení.
– Spoločná modlitba, lebo „obrátenie srdca a svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a právom ich možno nazvať duchovným ekumenizmom.“
– Vzájomné bratské poznávanie.
– Ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov.
– Dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkvi a spoločenstiev.
– Spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom.
– „Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, a to tak veriacich ako aj pastierov.“ Ale treba si uvedomiť, „že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti“. Preto celú svoju nádej vkladáme „do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého.“

Zdroj: http://www.frantiskani.sk/kazatel/pr/jedn.htm