Na Kvetnú nedeľu, keď rozjímane o Pánovom umučení, počúvame v liturgii sv. omše nádherný hymnus o Kristovi z Listu Filipanom (2,6-11).

V centre prvej časti hymnu je Ježišova poníženosť a predstavuje sa postupne v jednotlivých krokoch, či stupňoch. Zdôrazňuje sa jeho ľudský aspekt. Vzal na seba ľudskú formu/podobu, hoci existuje v skutočnosti vo forme božskej. Samozrejme použitie slova „forma“ či „podoba“ na božskú sféru je veľmi problematické a spôsobuje exegétom ale aj prekladateľom veľké ťažkosti. Náš preklad „prirodzenosť“ je už istou dogmatickou projekciou. Grécke slovo μορφή [morfe] v sebe zahrňuje skôr zmyslami vnímateľný aspekt: „forma“, „vonkajšia podoba“, „tvar“. Tomu sa dobre rozumie, keď sa hovorí o Ježišovom pozemskom živote, ale, ako už bolo spomenuté, minimálne to spôsobuje mierne bolesti hlavy, keď sa chce tento termín preniesť do božskej sféry a to už v čase písania textu a v prostredí, ktoré pozná starozákonné zákazy o zobrazovaní Boha. Ďalším slovným spojením, ktoré sa tu veľmi ťažko prekladá je to, čo máme v našom preklade ako „nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom“. Doslovnejšie by sme mohli preložiť: „to, že bol rovný Bohu nepovažoval za niečo, čoho sa treba úzkostlivo držať“ alebo „po čom treba úzkostlivo siahať“. Pravdepodobne sa tu chce vyjadriť kontrast s biblickým rozprávaním o prvom človeku. Ten chcel byť ako Boh. Ježiš má presne to, po čom prvý človek tak dychtivo túžil a siahol (a v podstate po čom človek stále túži): je rovný Bohu. On však siahol po bytí človekom. Tým človeku, ktorý túži stať sa Bohom, ukázal, že aj on má túžiť stať človekom, akým sa stal Ježiš. To je prvý stupeň Ježišovho poníženia sa: z Boha človekom, sluhom. Tu by pravdepodobne bolo dobré dať v texte bodku, ako to navrhuje aj kritické vydanie gréckeho textu Nového zákona Nestle-Aland, teda za „stal sa podobný ľuďom“. V tejto časti, od „hoci má božskú prirodzenosť…“ až po „stal sa podobný ľuďom“, sa stavia vedľa seba Ježišova božská a ľudská existencia a zdôrazňuje sa aspekt veľkosti Ježišovho poníženia sa a kontrast tejto Ježišovej voľby, a mohli by sme povedať tejto božskej voľby, oproti voľbe človeka. Ježiš, Boh, tým, že si vzal ľudskú podobu, ukázal človeku, že toto je cesta nasledovania: túžiť stať sa človekom podľa jeho vzoru, nie dychtivo túžiť stať sa Bohom.

Ježišovu dobrovoľnú poníženosť Pavol predkladá Filipanom, svojej najobľúbenejšej cirkevnej obci, ako vzor správania sa jeden voči druhému. Samotnému hymnu bezprostredne predchádzajú jeho slová: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš,“ (2,3-5).

Takáto poníženosť podľa Ježišovho vzoru prináša ovocie, ktoré ďaleko prevyšuje poníženie, ako o tom hovorí druhá časť hymnu (2,9-11), ale o tom niekedy nabudúce.